S knihou v ruke: Koloman Sokol, Maestro de los Maestros od Eugena Gindla

V ruke držím útlu, ale obsahovo bohatú knihu. Vznik tejto knihy má svoj vlastný príbeh, strastiplnú cestu k cieľu opisuje hneď v úvode autor, publicista a scenárista Eugen Gindl. Na pozvanie slovenského fotografa Tibora Huszára prišiel v roku 1996 E. Gindl do Arizony skompletizovať nahrávky a video záznamy, ktoré vyhotovil K. Sokol so svojim synom Jurajom a T. Huszárom. Koloman Sokol s E. Gindlom po redigovaní textu uverejnili v roku 1997 prvú kapitolu v mesačníku Os a dve kapitoly v časopise Tvorba. Po vydaní textov, nadobudol Koloman Sokol pocit, že informácie v knihe, by sa mohli niekoho dotknúť, a preto dal súhlas s vydaním, ale až desať rokov po jeho smrti.

Príbehy K. Sokola sú v knihe percipientovi podávané chronologicky, členené do desiatich kapitol. Od narodenia v Liptovskom Mikuláši, až po jeho návrat do Spojených štátov v roku 1948. Publikácia E. Gindla mi dala príležitosť sadnúť si s umelcom a „vypočuť“ si neskreslené osobné dejiny Kolomana Sokola. Je mi potešením čítať tento text v Galérii Kolomana Sokola, pri buste autora (od R. Horňáka)  a fotografiách od T. Huszára, obklopená dielami K. Sokola a prečítať si životný príbeh o zmysluplnosti umeleckej tvorby „v jeho spoločnosti“. Výrazné liptovské nárečie doplnené amerikanizmami, reč ako je mi u Kolomana Sokola známa z jeho citátov, je v knihe zachovaná vo svojej rýdzosti. Vďaka forme písania v prvej osobe dostáva kniha ešte ďalší rozmer, umelec je akoby prítomný.

Pri prvom čítaní knihy ma zaujali nové, pre mňa nepoznané momenty zo života autora. Druhé čítanie bolo už o niečo hĺbavejšie a dostavili sa aj otázky. Z textu mi vyplynulo, že najtvorivejšie etapy v priereze tvorby Kolomana Sokola (podľa výpovedí autora) boli rok 1932, rok života vo Francúzsku, kde sa dostal vďaka štipendiu a profesorovi Šmokovi. Roky 1936 – 1942, jeho najšťastnejšie obdobie v Mexiku, kde prišiel na pozvanie mexickej vlády vyučovať grafiku. V živote Kolomana Sokola to boli životné fázy, kedy mal dostatok finančnej slobody, ale aj záujmu, zo strany galérií a zo strany umelcov/študentov. Výnimočné diela u K. Sokola vznikali aj v čase keď pôsobil v Amerike a ekonomicky strádal, musel však pracovať s nekvalitnými papierovými nosičmi a farbami. Vďaka jeho neutíchajúcej túžbe tvoriť, nebola ani toto prekážka.

Ale kde sú hranice bezpodmienečnej práce?

Veľmi problematickej situácii čelia najmä pracovníci  v oblasti umenia – kurátori, teoretici a umelci, ktorí nemajú status zamestnancov. Prístup umelcov a kultúrnych pracovníkov k zamestnaniu/povolaniu môže v niektorých momentoch zrkadliť našu bezpodmienečnú lásku k umeniu aj za cenu poddimenzovaného finančného ohodnotenia (posledný rok v Mexiku kvôli nepriaznivej politickej situácii Koloman Sokol nedostával pravidelne rentu a pomáhali mu študenti). V tomto kontexte dávam do pozornosti výstavu, ktorá sa tejto téme venuje užšie: Jana Kapelová: Bezpodmienečná práca / Turčianska galéria v Martine.

Na Slovensku máme niekoľko možností finančnej podpory umenia a umelcov. Jedným z najsilnejších podporovateľov umenia a kultúry na Slovensku je v súčasnosti Fond na podporu umenia (funguje od roku 2015) a ministerstvo kultúry Slovenskej republiky. Umelci môžu získať finančné prostriedky aj cez grantové výzvy skrze nadácie NOVUM, cenu Oskára Čepana, Tatra banku, VÚB banku. Za zmienku stojí aj neďakovný list, spontánny a odvážny, hranice prekračujúci „umelecký počin“ od Lucie Tkáčovej, nájdete na www.artalk.sk.

Finančná podpora je veľmi dôležitá, je hýbateľom, ale nie je jediným motivujúcim prvkom na ceste umelca. Aby mohol umelec podávať pravdivú reflexiu o tom, čo sa deje v priestore a čase, ktorý vie obsiahnuť, musí mať na to vytvorené vhodné podmienky. Malo by byť o neho postarané. Koloman Sokol tento druh  podpory našiel vo svojej manželke, v knihe od E. Gindla hovorí: „Tak som získal ženu, manželku, partnerku, ktorá bola so mnou v dobrom aj v zlom. Obetovala kvôli mne vlastné umelecké ambície. Starala sa o mňa, chodila do práce, aby sme mali z čoho žiť a ja som mohol kresliť, maľovať… Tak veru: vďaka Lydke, ale aj jej matke, som po prvýkrát pocítil, čo je to mať naozajstný domov.“[1]

Starostlivosť je ponímaná v našej spoločnosti skôr ako ženská kvalita. Je to kvalita prisudzovaná žene, matke. Pričom túto kvalitu môže mať rovnako muž, ako žena, obdobne ako empatiu, solidaritu a intuíciu. Obrat od patriarchálnych hodnôt je nevyhnutný, aj preto, že je neudržateľný (aj príroda nám poďakuje). A tak píšme granty, „starajme sa“ o umelcov, oni o nás. Vzájomne sa podnecujme v starostlivosti o seba a o okolie a edukujme sa navzájom a do tohto rovnocenného vzťahu si prizvime aj diváka. Vytvorme si bezpečné a inšpiratívne prostredie, v ktorom by sa cítil „doma“ aj Koloman Sokol.

Ja som v knihe našla veľa podnetov na zamyslenie, pevne verím, že aj vy si v nej nájdete svoje otázky a možno aj odpovede. Prajem príjemné čítanie.

PS: Ak by ste chceli čítať knihu v dobrej spoločnosti Kolomana Sokola, ste u nás vítaní.

Barbora Vyšňanová

kurátorka a správkyňa Galérie Kolomana Sokola

Publikáciu je možné zakúpiť si v Galérii Kolomana Sokola, Liptovskej galérii P. M. Bohúňa aj v e-shope: https://www.galerialm.sk/eshop/eugen-gindl-koloman-sokol/

---

[1] GINDL, E. Koloman Sokol. Maestro de los Maestros. 1. Vydanie. Bratislava: F.R. & G. Ivanka pri Dunaji, 2020, s. 59