V sobotu 21. mája 2022 bola v juhotalianskom meste Acri slávnostne otvorená výstava slovenského umelca Martina Knuta, ktorú kurátorsky pripravil Richard Gregor. Výstava vznikla vďaka spolupráci Liptovskej galérie P. M. Bohúňa s MACA (Museo Arte Contemporanea Acri) prostredníctvom Anselma Villatu z I.N.A.C. (Instituto Nazionale d´Arte Contemporanea). Z verejných zdrojov ju podporil Fond na podporu umenia. K výstave bol vydaný katalóg, ktorý je v elektronickej verzii dostupný na bit.ly/Knut_katalog.
Kurátorský text Richarda Gregora k výstave Nadintimita (Oltre
l’intimità):
Výtvarný názor Martina Knuta sa formoval v druhej polovici 80. rokov 20. storočia. V časoch cynickej socialistickej normalizácie išlo o monumentálny nástup hedonistickej generácie maliarov, ktorej už skostnatený režim nedokázal vzdorovať, a tak sa náš obraz revolúcie z roku 1989 do značnej miery spája práve s tvorbou týchto autorov.
Martin Knut sa popri tvorbe intenzívne venoval biznisu, k maľbe, ako hlavnej náplni svojej práce sa vrátil po približne dvadsaťročnej pauze, a to v roku 2011. Nadviazal na svoju predchádzajúcu poetiku, no už na prvý pohľad vidíme odlišnú ľudskú zrelosť, s ktorou k novým plátnam pristupuje. Nemusíme byť bezozbytku prívržencami comebackov — a poznáme aj v našich novších dejinách také pokusy, ktoré sa nepodarili —, no v tomto prípade stojí za to zamyslieť sa, čo z Knutovho myslenia a rukopisu počiatku 90. rokov 20. storočia, čo z dejín maliarstva na Slovensku a čo z maliarskeho jazyka všeobecne tvorí tak univerzálnu hodnotu, že nemáme žiadnu pochybnosť o umeleckej autenticite a hodnote týchto nových prác.
Zrelosť ide v Knutovom prípade ruka v ruke s nezávislosťou. Keď čítame formálne odkazy na metafyzickú maľbu či Parížsku medzivojnovú školu, môžeme sa pýtať, kto zo súčasných maliarov, ktorí sa tak otvorene hlásia k avantgardnej, respektíve z dnešného pohľadu modernej maliarskej tradícii, ju tiež dokážu adekvátne aktualizovať. Ide o zaujímavý problém aj z dôvodu, že Knutove začiatky bývajú vnímané ako jeden z prvých prejavov postmoderny v našom vizuálnom umení.
Centrom malieb je spravidla subtílna komiksová postava — opozitná mohutnej fyziognómii autora —, ktorá je účastná filozoficko-moralistických situácií. Dalo by sa povedať, že zlomových, alebo hraničných. V humanistickom étose spočíva najväčší prínos Knutovho návratu k maľbe. Ak boli pôvodné výjavy z úvodu jeho tvorby viac o výtvarnom jazyku, napríklad v intenciách s talianskou Transavantgardou, štruktúra nových malieb stavia na príbehu, ktorému je podriadená. Výtvarný jazyk mu plne prispôsobuje. Používa ho so suverenitou, akoby išlo o klasický a všeobecne známy dej (podobne ako tie z Biblie). Ide o autorské maximy, pričom je napriek ich všeobecnému (a niekde aforizujúcemu naladeniu) zrejmé, že sú veľmi osobné, až intímne, že súvisia s autorovým životom viac, než len ako všeobecné peripetie odpozorované zo života iných. Tu niekde pramení naša debata o pojme nadintimita. Vieme, že v súčasnosti je život ľudí pomocou sociálnych sietí oveľa verejnejší, než bol kedykoľvek v minulosti. Sme otvorenejší a tým slobodnejší, dokážeme si šírením súkromných myšlienok a postojov veľmi pomáhať, no zároveň sme zraniteľnejší. Knutova tvorba, ale tiež jeho aktivity v Lige za duševné zdravie, ktorú založil, sú snahou pochopiť novú konšteláciu ľudí, a okrem iného ich pohyb na hranici verejného a privátneho, ktorý je radikálne iný, než bol pred pätnástimi rokmi.
Farebná škála, ktorú Knut používa, t.j. zemité odtiene vo vyváženej koloristickej harmónii, majú miestami až terapeutickú hodnotu. Nejde už o výbušnosť a temperamentný nepokoj, ktorý charakterizoval celú vlnu našej maľby prelomu 80. a 90. rokov 20. storočia, v ktorej intenciách autor začínal. Rovnako, ako v prípade tém, aj v rovine farby ide o ustálenie štruktúry a jej podmienenie nielen umeleckému, ale tiež životnému postoju autora.
Treba si uvedomiť, že Martin Knut sa venoval skoro dve desiatky rokov kreatívnemu biznisu na najvyššej úrovni. Prišiel do kontaktu s rôznymi formami politických či iných elít, čo má dodnes na jeho uvažovanie a tiež na to, akým aktivitám sa po skončení biznisovej etapy venoval a venuje, veľký vplyv. Stíšená poetika nových malieb, snaha o tematické pretavenie toho, čo v živote predstavujú postoje, dôležité rozhodnutia, ale tiež náhody a nečakané zvraty — na tomto všetkom vidno, že úspešný comeback je vlastne vždy možný, pokiaľ je sýtený zaujímavým príbehom a vyspelou životnou filozofiou. Pretože otázka, ktorou sme pri úvahe o tejto výstave začínali, pátrala po tom, ako je možné vrátiť sa k výtvarnému názoru spred dvadsiatich rokov a zároveň ho tak bezproblémovo preniesť do súčasnosti. Autor sám hovorí, že dnes prináša hlbšie obsahy — predstavme si ho teda ako figuralistu, ktorý sa po dvoch dekádach, v ktorých skúmal možnosti abstrakcie, vracia späť k figúre, či narácii (akoby realizmu). Keď sa zamyslíme nad súčasným vzťahom umenia a spoločnosti, nad rôznymi formami participatívnosti a tiež na pozície umeleckých „impresáriov“, ktorí mnoho svojej energie venujú práve komunikácii s umelcami a divákmi, možno sa nám Knutov návrat k maľbe nemusí nevyhnutne javiť tiež ako návrat k umeniu, ktorého sa nikdy nevzdal.
Knutovu tvorbu možno rozdeliť na dve časti. Prvá je introspektívna alebo autobiografická — na každom obraze je prítomná iba jedna postava, ktorá samostatne čelí už zmieňovanej moralistickej situácii, či dileme. Konkrétna situácia je naznačená názvom diela, ktorý spravidla presahuje štandardnú dĺžku titulkov, no i napriek výpravnosti si ponecháva právo na otvorený koniec — nedopovedáva. Druhá časť prezentuje rôzne štádiá dialógov alebo konštelácii (spravidla) dvojíc, čím sa hraničnosť či apelatívnosť situácií na prvý pohľad trochu zjemňuje, no výtvarných narážok na moderné umenie (tiež podané ako svojho druhu situácie) tu nájdeme viac, než v prvom okruhu. Na druhej strane, moralita oboch skupín má rovnakú existenciálnu hodnotu — dvojice majú tendenciu zvýrazniť príbehovú tragickosť, sólo postavy zas vedia byť vo svojej izolovanosti mrazivo hravé. Napriek všetkému existuje medzi pomenovaniami diel a obrazmi, ku ktorým divák predsa len pristupuje ako k prvým, určité napätie. Musíme si zvyknúť na poetiku autora, ktorý obsahy svojich malieb názvami vo veľkom počte prípadov pritvrdzuje, zostruje. Knut disponuje značnou zásobou bonmotov, priebežne si ich zaznamenáva do poznámkových blokov. Práve za pomoci sekvencií či celých viet zo svojich notesov, pripomínajúcich zvláštnu (strohosťou jazyka v podstate civilnú) poéziu, volí a upravuje názvy svojich diel. Tým sa intencia obrazov ešte rozširuje, alebo čiastočne zovšeobecňuje v duchu širšej autorskej filozofie. Cez kontexty množstva záznamov v denníkoch sú všetky vlastne prepojené, čím sa aj výstava, ktorá prináša širokú škálu rôznych prístupov javí ako homogénna.