Gimmick ako trik? Interpretácia výstavy z pohľadu kurátorky

„Dnes už ani nevieme čo je pravda. Správy sa šíria rýchlejšie, ako ich my dokážeme vyhodnocovať alebo hlbšie skúmať. Žijeme v dobe ľahko dostupných informácií, ale zároveň aj hoaxov a post-právd.“ Týmito slovami sa začína kurátorský text k výstave Gimmick, v kurátorskej koncepcii Barbory Komarovej.  Výstava zachytáva súbor diel trojice mladých umelcov Ivany Durkáčovej, Jána Skaličana a Ľuboša Kotlára. Mladí umelci, absolventi štúdia VŠVU na Katedre fotografie a nových médií  nám prezentujú svoj výstavný koncept, ako výtvarná skupina dsk. Bez menoviek a popisov, bez určenia autorstva, vystupujú ako jeden celok. Skupina prostredníctvom média fotografie a videa reflektuje aktuálne dianie, environmentálne otázky a snahy uniknúť do inej reality. Je to celé Gimmick – trik (z ang.), ktorý má našu pozornosť odpútať, alebo je to naša realita, ktorú musíme prijať?

Rozbor mojej interpretačnej „cesty“ po expozícii, ktorá je ovplyvnená mojimi skúsenosťami a z celku mi vyplynulo, že je blízko spätá aj s dnešným Dňom Zeme.

Pri vstupe do prvej miestnosti Vás víta zvuk vtákov, do toho ste akoby „vyrušený“ obrazovkou na ktorej je zachytená počítačová chyba obrazovky (vznikla autorom pri inštalovaní výstavy). Na vstupnej stene sa vyníma pôsobivá fotografia zachytávajúca nezvyčajný typ oblačných útvarov pripomínajúci prsia, ktorý sa označuje ako MAMMATUS. Mammatus z latinčiny mamma – vemeno. Toto oblačné „divadlo“ pozorovali Bratislavčania v júni 2021, mnohí ho zachytili aj na fotografii a uverejnili na FB. Mäkká bublinková oblačnosť bola predzvesťou tornáda, ktoré zasiahlo južnú Moravu a zanechalo obrovské škody. Je to meteorologický jav, ktorý sme vnímali ako vizuálne pôsobivý, nevedeli sme „čítať“ jeho ďalšiu správu. Je teplejšie, v atmosfére je väčšie množstvo vodných pár a to sú vhodné podmienky na vznik tornáda. Ak zotrváte v miestnosti dlhšie, zo zvuku prehrávača počujete v pozadí rachot, neviem identifikovať, či je to búrka, alebo plech, onedlho zaznejú zvony z kostolnej veže Sv. Mikuláša. Je to trošku apokalyptické a pre mňa zvláštne emotívne. Na zemi leží pokrčený „plech“, je to azda nejaký pozostatok zo zničených obydlí? Nie, je to len fotografia, čiernobiely snímok veľkých rozmerov, vyvolaný vo fotokomore a mokrým procesom dotvorený do tejto plechovej fake podoby. Nie je to celé chyba? Tá chyba v tom počítačovom procese, ktorá vás víta hneď na prvej obrazovke? Kladiem si veľa otázok a pokračujem v ceste.

V druhej miestnosti je tma, svetlo dopadá na dve snímky a na stenu, kde sa v slučke premieta mesiac. Alebo? Ja už ničomu neverím, premieta sa tam objekt, ktorý sa tvári ako mesiac. Tak to mám uložené vo svojom vizuálnom programe, vo svojej pamäti. Na zemi leží snímka, ktorá mi pripomína jeden známy snímok, ale nie je to on. Mám na mysli snímok od astronauta Andersa, ktorý 24. 12. 1968 odfotografoval Zem aj s povrchom mesiaca (Earthrise). O tomto jave, kedy pozorujú astronauti  Zem z vesmíru nájdete veľa výpovedí. Pilot kozmickej lode Skylab 4 EdGibson o tomto zážitku hovorí: „Vidíte aký maličký je váš život a aké miniatúrne sú vaše starosti, keď ich porovnáte s inými vecami vo vesmíre.“ Tento pocit zažilo veľmi málo ľudí, opisujú to ako stav „všeobjímajúcej“  lásky a odborne je to pomenované ako „efekt celkového pohľadu“. Autori ma utvrdili, že tento snímok čítam správne, je to odkaz na Earthrise. Fotografia leží na zemi, prikrytá sklom, v pozadí sa vznášajú „meteority“, alebo je to deštruovaná zem po explózii?

Nejdem Vám interpretovať všetko čo je možné vidieť, interpretujem len to, čo viem precítiť. V poslednej miestnosti je opäť tma, svieti len jedno bodové osvetlenie a to je zamerané na snímku „zlomeného“ kameňa. Aj ja som mierne zlomená…  A tam na mňa zasvieti Limba! Trbliece sa na stene, malé zhluky svetielok tvoria digitálne upravený strom, ktorý mi svojim tvarom a vetvením evokuje lymfatickú sústavu človeka.  Opäť s istotou neviem povedať, čo vidím.

Strom je veľmi silný symbol, takmer v každej kultúre nájdeme mýtus o strome a svoje tradície má aj vo vizuálnom umení. Strom života, Strom poznania, Strom smrti, viac k téme nájdete v knihe Strom života od Zsófie Kiss-Szemán (2014). Limba, alebo borovica limbová sa dožíva vysokého veku, nedá sa to exaktne zmerať, lebo vnútro stromu práchnivie a letokruhy sa nezachovajú. V Tichej a Kôprovej doline údajne rastú limby, ktoré môžu mať aj 2000 rokov! Nepotrebujú v pôde veľa živín, nie sú náročné a vydržia aj veľmi nízke teploty, sú dokladom toho, že príroda je veľmi silná. Ja som si tento výstavný projekt interpretovala takto, zem zvládne veľa, dokonca sa dokáže veľmi rýchlo adaptovať na zhoršené podmienky (možno aj tie, ktoré sme jej pripravili my- ľudia), len neviem, či to zvládneme s ňou. Umelci mi pomerne abstrahovaným a niekedy ťažko čitateľným spôsobom vizualizovali prítomnú klimatickú krízu, vidím tam aj pozitívne prognózy a činitele, nemám z toho čisto katastrofický pocit. Zem má dnes svoj deň a my máme výstavu do zajtra – 23.4.2022, príďte výstavu precítiť po svojom, ešte to stíhate!

Barbora Vyšňanová, kurátorka Liptovskej galérie P. M. Bohúňa

Výstava Gimmick je inštalovaná v Galérii Kolomana Sokola, na Námestí osloboditeľov 28, v Liptovskom Mikuláši.