JAN HÁLA

INAK

Organizátor: Liptovská galéria P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského samosprávneho kraja

Názov výstavy: Jan Hála INAK

Miesto: Galéria Kolomana Sokola

Trvanie výstavy:  30.11.2022 - 25.3.2023

Otvorenie výstavy:  29.11.2022 o 16:30 hod.

Kurátorka výstavy: Zuzana Janečková

Spolupráca: Mondi SCP, ECO-INVEST services a.s.

Diela zo zbierky: ECO-INVEST services a.s.

 

 

 

Jan Hála píše o svojom príchode do Važca takto: „Tenkrát, vzpomínám, jakoby to bylo dnes, donesl jsem si na večeři džbánek vody z Váhu a šel jsem spát. Nebylo na barvy, na plátno, nebylo na zítřek na oběd, na nic! Ale myslel jsem, že jsem v ráji…“  Tieto jeho slová vystihujú celú romantiku aj dramatickosť jeho príchodu. Život tu ani dnes nie je ľahký, ale napriek tomu sa tu stále skrýva veľký poklad plynúci z génia loci a obyčajnej krásy, ktorá tu človeka doslova obkľúči. Tatry, Váh, Važecká jaskyňa, Jánošíkova stupaj, ľudia. Važec sa stal pre českého maliara Jana Hálu, ktorý pochádzal z Blatnej natoľko uhrančivý, že mu zasvätil celý život. Dnes už obec vyzerá celkom inak, ale mágia miesta stále pretrváva. Osud Jana Hálu aj jeho diel je pomerne dobrodružný. Autor objavil Važec pomerne náhodne, počas jedného zo svojich výletov a zostal ním taký očarený, že sa tu rozhodol žiť. Prišiel 1. augusta 1923, teda budúci rok tomu bude presne 100 rokov. Jeho príchod aj život vo Važci je opradený množstvom príbehov a legiend a dodnes je tu hrdinom aj ikonou.

Kým prišiel český maliar Jan Hála do Važca, zobrazoval krajinu v okolí Blatnej a sociálnu situáciu baníkov v Moste. Zachoval sa nám list od jeho manželky Riny, ktorá popisuje toto obdobie, kedy sa najprv tohoto čierneho sveta pod zemou desil a neskôr mu prepadol a namaľoval okolo štyridsaťpäť diel, z ktorých sa však zachovalo len minimum. Väčšina z nich bola odcudzená počas 2. svetovej vojny. Jeden z „baníckych“ obrazov Rúbanie uhlia je aj v zbierke galérie a na výstave. Farebnosť je výrazne iná ako u jeho folklórne ladených diel a zobrazuje ťažkú prácu mužov rúbajúcich uhlie. Subtílne svetlo zachytáva polonahých mužov v akomsi až archetypálnom okamihu pripomínajúcom pravekú jaskyňu. Sociálne témy s presahom do istej formy heroizácie mu boli od začiatku až do konca života veľmi blízke. Jeho obrazy majú okrem umeleckej kvality aj kvality etnografické a antropologické, keďže verne zachytávajú rôzne kroje, urbanizmus dedín, najmä Važca, sviatky a jednotlivé ročné obdobia v krajine. Jeho tvorba býva radená do folklórneho a neskôr aj socialistického realizmu so secesnými prvkami. Výstava Jan Hála inak sa zameriava na prvý pohľad atypickú časť jeho tvorby, ktorou sú výrobné haly.

Špecifickým a výnimočným cyklom je ústredná séria trinástich olejomalieb Slovenskej papierne, ktorá vznikla v roku 1932 pravdepodobne vďaka hlavnému akcionárovi podniku - Slovenskej banky. Predsedom podniku bol vtedy Vladimír Makovický. Cyklus vznikol pre Slovenskú papiereň v Ružomberku, ktorá bola vtedy jedným z dôležitých ružomberských podnikov a zachytáva ako prostredie výroby, stroje, fabriku, tak aj zamestnancov. Maľby mali byť podľa informácii z dochovanej korešpondencie nafotené a určené na propagáciu podniku v zahraničných časopisoch. Viac informácií sa k nim zatiaľ nenašlo. Cyklus vznikol pravdepodobne počas mesiacov apríl až júl 1932. Aktuálne sú maľby súčasťou súkromnej zbierky ECO-INVEST services a. s., ktorá je spolu s Mondi SCP vlastníkom bývalej papierne, a ktorá maľby našla a nechala zreštaurovať. K tomuto cyklu existujú aj prípravné skice a kresby, nachádzajúce sa v súkromnom vlastníctve rodiny a dokumentačné fotografie, ktoré sú vo vlastníctve Liptovskej galérie Petra Michala Bohúňa. V skicári je uvedených zoznam devätnásť motívov, z ktorých sa realizovalo v maľbe trinásť, jedna sa zatiaľ nenašla, no v archíve galérie aj na výstave je k dispozícii jej čiernobiela fotografia. Sociálne motívy sú prítomné aj v sérii kresieb zobrazujúcich Kožiarske závody v Liptovskom Mikuláši. Ide o cyklus Mikulášski garbiari z roku 1949 zobrazujúci jednotlivé fázy spracovania kože. V tomto cykle Hála zároveň berie zreteľ aj na jednotlivých zamestnancov s uvedením ich mena. Hálova manželka prejavila prianie, aby boli kresby ponúknuté do archívu závodov, no nestalo sa tak a zostali v zbierke galérie. Hála je známy aj tým, že často uvádza v názvoch diel mená zobrazovaných ľudí, či už iba prvé meno, priezvisko alebo prezývku (obrazy z Važca). Obrazy a kresby majú značnú dokumentačnú aj umeleckú hodnotu. Sociálna rovina sa opakuje v jeho tvorbe viackrát a je zjavné, že tvorí nosnú líniu a hovorí o jeho sociálnom cítení.

Ako protipól k obrazom zachytávajúcim len stroje a mužov pri práci v závodoch či baniach, je súčasťou výstavy aj akt jeho manželky Riny, ktorý má taktiež v jeho tvorbe výnimočné postavenie. Atmosférický názov Večer, naopak neodhaľuje, kto na ňom je. Dozvedáme sa to až z korešpondencie Riny Hálovej s bývalým riaditeľom galérie Ondrejom Ivanom, kedy prihliadnuc k rôznym okolnostiam ponúkla na predaj jeden portrét a pastel, na ktorej je stojaci akt. Sama uvádza, že ide o jej akt, a bola by rada, keby bol tento výnimočný cyklus v obrazárni vo Važci, lebo tam patrí a má aj dôležitú dokumentačnú hodnotu. Tieto dva ďalšie obrazy v zbierke galérie nakoniec neskončili, kde sa momentálne nachádza zisťujeme. Ján Abelovský píše, že Važec a Tatry boli Hálovi ako Tahiti Gauguinovi. Tento solitérny obraz evokuje práve spomínanú exotiku aj erotiku. Na zadnej strane si môžeme prečítať označenie „Vianoce 1923“. Je to rok, keď Jan Hála prišiel do Važca a prišla za ním aj jeho láska Rina. Z obrazu je zjavné jeho celkové veľké očarenie aj vzrušenie. Jan Hála prežil vo Važci podľa pamätníkov aj korešpondencie spolu so ženou a deťmi šťastný a romantický život. Mali dve dcéry a jedného syna, ktorý je tiež maliar. 

Hála svoje romantické predstavy o Važci neopustil ani po požiari v roku 1931 a naďalej sa sústredil na zaznamenávanie krásy krojov a prírody. Akoby chcel seba aj Važec týmto spôsobom od traumy z požiaru vyliečiť a očistiť alebo znova privolať pôvodnú atmosféru. To však už nebolo možné. Pokúsil sa so svojim bratom architektom a v konzultácii s Dušanom Jurkovičom hneď v roku 1931 aj o architektonický návrh nového Važca. Ten sa však nestretol s pochopením a začiatkom roku 1932 sa vzdal svojej funkcie dozorcu v rade vtedajšieho stavebného družstva. Počas druhej svetovej vojny bol najprv vyhostený späť do Čiech, potom sa na žiadosť občanov Važca mohol vrátiť. Bol vtedy zranený a v tomto čase začali aj autorove zdravotné problémy. Po dvoch infarktoch sa už žiaľ z tretieho nezotavil. Zomrel v roku 1959 práve v čase slávnosti Omilienci a písomnosti uvádzajú, že bola na pohrebe celá dedina. Chcel tu byť aj pochovaný, ale zatiaľ sa tak nestalo, aj keď niektoré legendy hovoria, že bol jeho popol rozprášený na Dúbravách, kde často maľoval. Dom vo Važci rodina po smrti predala štátu, z drevenice sa stala Národná kultúrna pamiatka s etnografickou expozíciou a v murovanom dome sa istý čas vyučovalo a dokonca v nej bola aj hudobná skúšobňa, kde sa ozýval rock. V roku 1977 bola v murovanom dome otvorená Galéria Jana Hálu ako stála expozícia jeho tvorby, ktorá však bola v roku 2005 takmer celá okrem dvoch obrazov odcudzená. Dodnes nie je krádež objasnená aj napriek tomu, že sú obrazy na domácom aj zahraničnom trhu prakticky nepredajné. Začiatkom roka 2022 sa objavila po sedemnástich rokoch prvá odcudzená maľba, z obdobia pred príchodom do Važca, ktorá zachytáva Škvořetice u Blatné, odkiaľ Hála pochádzal. Táto maľba je aktuálne súčasťou stálej expozície hlavnej budovy galérie. Dnes sa Dom Jana Hálu transformuje na ekologické kultúrno rezidenčné centrum, kde sa stretáva a diskutuje množstvo domácich a medzinárodných umelcov, čím sa pokračuje v jeho odkaze zdôrazňujúcom dôležitosť  života aj na perifériách, lebo život v nich nekončí, ale práve naopak, môže začať a získať iný pohľad.

 

Zuzana Janečková

Plagát:

Pozvánka: