Óda na radosť

Samostatná výstava slovenského fotografa Tomáša Agat Błońského prináša výber z dosiaľ nikdy nezverejneného cyklu dokumentárnych fotografií, zachytávajúcich dianie na košickej umeleckej akadémii v rokoch 2001 - 2010. V tomto období totiž Błoński na Katedre výtvarných umení a intermédií Technickej univerzity v Košiciach pedagogicky pôsobil a výrazne sa podieľal na tom, aby sa výsledné práce študentov a absolventov dostali do povedomia širšej odbornej a umeleckej verejnosti na celom Slovensku.

Vysokoškolský umelecký odbor vznikol v Košiciach v roku 1999 zásluhou Juraja Bartusza a jeho najbližších kolegov. V prvých rokoch sa stal spádovou oblasťou pre veľké územie východu Slovenska a tiež miestom, ktoré poskytlo možnosti štúdia posledným ročníkom početnej generácie tzv. husákových detí, narodených približne medzi rokmi 1980-1984. Ateliéry sídliace v starej a nevybavenej školskej budove boli laboratóriom, ktoré práve svojou núdzovosťou nadobudlo neopakovateľnú atmosféru kolegiality i ambicióznosti. Niektoré polročné či koncoročné klauzúry študentských prác takmer nemávali slabé miesta, bolo vidno, že vtedy pomerne neinšpiratívne a nerozptyľujúce prostredie Košíc poslucháčom umožnilo nebývalú koncentráciu na svoje vlastné diela a na dialóg, ktorý k tomuto procesu nevyhnutne patril. Prial by som každej generácii umelcov, aby aspoň počas jedného roka zažili takýto výboj kolektívnej kreativity a každej generácii kurátorov a kritikov, aby mohli vidieť zrod takto silnej generačnej, teritoriálnej či inej formácie v priamom prenose.

Juvenilnú „ódu na radosť“ priebežne dokumentoval Tomáš Agat Błoński. Z tisícok archívnych fotografií môžeme, pochopiteľne, predstaviť na našej výstave iba zlomok, no i z nich je vidno niektoré podstatné znaky, charakteristické pre dokumentované a zároveň aj pre dokumentujúce. 

V rovine celku ide o zrod umeleckej akadémie s jej nevyhnutne nezriadenou energiou, ktorá môže vzniknúť iba pri hľadaní tváre novej inštitúcie s jasne vymedzeným, ohraničeným, no zároveň originálnym profilom. 

V zmysle zachytených procesov a tvárí vidíme s odstupom 15 - 20 rokov predstaviteľov silnej umeleckej generácie, aká sa na Slovensku neobjavila možno od druhej polovice 80. rokov. Ide o prvú generáciu, ktorej modus vivendi už socializmus nestihol do roku 1989 ovládnuť ako mentálny svet zastaralých pravidiel, skôr pre ňu predstavoval nepotrebný rámec (frame), ktorého riadený rozpad má práve ona vo svojich rukách. Zachytené poslucháčky a poslucháči sú dnes v mnohom etablovaní umelci, pedagógovia umeleckých či iných škôl, držitelia doktorských titulov či docentúr, a podľa môjho názoru ide o prvú skutočne postmodernú generáciu v slovenskej výtvarnej kultúre. 

V rovine dokumentátora, ktorý mal vždy - nezávisle či počas seriózneho kolokvia, alebo o tretej ráno v Koloseu - pri sebe prítomný fotoaparát, vidíme zo zásady neinvazívny prístup, ktorému je cudzia akákoľvek snaha o senzáciu, výstrednosť alebo dejovú vyhrotenosť. Aj mimo tohto cyklu: Błoński rád fotografuje malé, miestami nezväčšiteľné formáty, situácie, ktoré by sa mohli zdať málo reprezentatívne, natoľko absurdné momenty, až sa pri ich opakovanom zachytení ich absurdita takmer stráca. Nemohol vedieť, či vzniká historický materiál, alebo len momentka zachytávajúca čaro chvíle, no jeho prístup aicky predpovedá význam a významnosť. Mnohé z tohto sa odhaľuje až s odstupom času - dnes pri podrobnom skúmaní vidíme diela, ktoré mali pre budúcnosť väčší význam, než sme vtedy mohli tušiť, situácie, ktoré nám utkveli v pamäti pre iné parametre, než tie, ktoré nám predtým prišli podstatné. A, áno, nachádzame aj zopár osobností, ktoré už nie sú medzi nami - aj nimi sa sledované dianie v krátkom časovom rámci niekoľkých košických rokov historizuje a vo svojej histórii upevňuje. 

Prezentáciu sprevádza výrazný autorský perfekcionizmus, ktorý spätne prehodnocuje videné - buď kompozičným donastavením, alebo vybraným spôsobom (napr. výpravnej) tlače či adjustáciou. Ide o charakteristický Błońského rukopis vzťahu produkcie a postprodukcie, ktorým v tomto prípade ešte posilňuje hodnotu archívu, ktorý má k dispozícii, a o ktorom málokto vie.

                                                                                                                                                                Richard Gregor