Multimediálny projekt Krasiński a Josefa rozpráva príbeh autorovej babičky Josefy Houdkovej a slávneho poľského umelca Edwarda Krasińského. Ten sa síce nestal, ale mohol sa stať.

Josefa sa narodila v roku 1929 v západočeských Bližanovoch. Keď mala 9 rokov, došlo k Mníchovskej dohode a české pohraničie bolo postúpené Nemecku. Od tej doby žila Josefina rodina v obavách o budúcnosť, začínalo totižto postupne prituhovať. Keďže sa jej teta Majka pred pár rokmi vydala do poľského Lucku (dnešná Ukrajina), rodičov preto napadlo, žeby sa vybrali za ňou s vidinou lepšej situácie vďaka spojeniu rodiny. Odišli na konci roku 1938 a nasťahovali sa do domu tety na okraji mesta. Po domove sa im podľa slov babičky Josefy cnelo, prostredie predmestia ale čiastočne pripomínalo vidiek, odkiaľ pochádzali, mohli preto pokračovať v hospodárení. Teta mala niekoľko kusov dobytka a hydiny.

Tetinými susedmi bola rodina Krasińských. Edward (Josefa mu doteraz hovorí Edík) bol o štyri roky starší. Aj napriek počiatočnej jazykovej bariére si padli do oka a trávili spolu všetky voľné chvíle, Josefa potom aj s ostatnými chlapcami od susedov hrávala futbal. Edward podľa Josefy stále niečo montoval a ona mu občas pomáhala s realizáciou jeho nápadov. Aj vtedy, v lete roku 1939, vzniklo Krasińského zrejme úplne prvé, doteraz neznáme dielo. Keď totiž jedného dňa jeho matka niesla veľkú nošu plnú vajec, zakopla o prah a noša aj s vajíčkami jej vyletela z rúk. Svedkami tejto situácie bola aj Josefa so štrnásťročným Krasińským. Toho tá situácia podľa Josefy fascinovala natoľko, že sa ju pokúsil zrekonštruovať. Zapojil dokonca niekoľkých susedov a inštruoval ich, aby pre neho vyfukovali vajíčka a odovzdávali mu nepoškodené škrupiny. Z tých potom na konci leta vytvoril v kuchyni rodného domu niečo, čo by sme dnes pravdepodobne nazývali umelecká inštalácia. Tá sa až nápadne niesla v duchu jeho neskorších intervencií v krajine alebo interiéroch. Vtedy vyfúknuté vajcia aj nošu naviazal na motúziky tak, aby došlo k rekonštrukcii onej situácie a zastavil tak čas. Dal si takisto prácu, aby mali vajcia rôzny sklon zavesenia a ich let bol tak čo najpresnejší. Inštalácia potom podľa Josefy bola v kuchyni necelé tri dni, kým sa Edwardov otec nahneval a škrupinky zo stropu poodtŕhal. Krasińskému sa predtým podarilo požičať si fotoaparát a scenériu si odfotografoval. Pretože s prístrojom veľmi nevedel pracovať, fotografia je značne rozmazaná. Nechal si potom vyvolať tri kópie. Viac si nemohol dovoliť. Jednu z nich dal na pamiatku Josefe.

Situácia sa postupne začala priostrovať tiež v Lucku, ktorý bol vtedy pod nadvládou Sovietov. Po vypuknutí vojny Krasińského rodina odišla do Krakova. Josefina rodina sa rozhodla zatiaľ zostať. Josefa odlúčenie so svojim kumpánom Edíkom niesla ťažko. Keď ale došlo k prevzatiu mesta Nemcami a začalo dochádzať k vyvražďovaniu židovského obyvateľstva, nasledovala Josefina rodina tú Edwardovu. Obávala sa totiž, že Česi a cudzinci budú ďalší na rade.

Po príchode do Krakova sa im podarilo získať do nájmu byt na adrese Michalowskiego 4, hneď oproti bytu č. 6, kde býval Krasiński. Josefina matka k tomu získala v suteréne aj neveľké priestory, kde si otvorila dielňu na opravy a šitie textilu. Pretože Josefa do školy nechodila (naposledy bola v školských laviciach v českých Bližanovoch), svojej matke často pomáhala. Otec potom vykonával drobné stavebné alebo strojnícke práce. Edward Krasiński nastúpil na miestnu Akadémiu výtvarných umení. Josefa s ním opäť trávila množstvo času, takmer každý deň ho sprevádzala do školy a čakala naňho takisto po konci výučby. Spoločne sa potom túlali krakovskými ulicami a pokiaľ to bolo možné, zašli spolu do kaviarne alebo cukrárne - na meltu, káva podľa nej vtedy nebola dostupná. Obidvaja takisto postupne dospievali a ich priateľstvo sa začalo premieňať v silné puto. "Bola som doňho asi aj zamilovaná, ale lásku sme si nikdy nesľubovali," hovorí Josefa vo fiktívnom dokumentárnom filme pred budovou krakovskej akadémie.

Po vojne, v roku 1946, sa rozhodli rodičia Josefy vrátiť späť do českých Bližanovov, kde mali vlastný majetok aj hospodárstvo. Josefa, aj keď už mala 16 rokov a bola - ako sa hovorí - na Edwardovi závislá, sa rozhodla ísť s nimi. S Krasińským sa dohodli, že budú v intenzívnom kontakte a že za ňou do Čiech príde. Po svojom odchode od neho už ale žiadnu správu nedostala.

Asi po dvoch rokoch potom stretla Jaroslava, vydala sa a mala s ním dvoch synov. Odišli spolu do západočeského Stříbra v rámci osídľovania vysídleného pohraničia po Nemcoch, kde prežila celý život. Najskôr pracovala v záhradníctve, potom až do dôchodku ako kuchárka v jasliach a materskej škole. Manželovi sa o Krasińskom podľa svojich slov nezmienila. Rozprávať o ňom začala svojim vnúčatám až po manželovej smrti. Vtedy taktiež začala znovu na poľského umelca spomínať. Nikdy sa s ním ale už nestretla. Zomrel v roku 2004 vo Varšave. Josefa tento rok v marci oslávila 90. narodeniny. A v apríli sa prvýkrát po viac ako 70 rokoch do Krakova vrátila, aby zistila, kým Krasiński od doby ich odlúčenia vlastne bol.