Peter Rónai: Elastická realita

Tlačová správa k výstave

Organizátor: Liptovská galéria P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského samosprávneho kraja

Názov výstavyPeter Rónai - Elastická realita

Miesto: Liptovská galéria P.M. Bohúňa- veľká výstavná sieň

Trvanie výstavy: otvorenie vernisážou o 16.00 hod. 17.1.2017, trvanie výstavy od 17.1.2017 – 1.4.2017.

Kurátor: Richard Gregor

Výstavu uvedie: Ivana Komanická

Aktuálna výstava v Liptovskom Mikuláši je ďalším pokračovaním Rónaiovho sebaspracovávania, ktoré by sa za bežných okolností mohlo nazývať bilancovaním. Jeho myšlienková mapa však siaha inam, než k takémuto nostalgickému postupu.

Autor sa v priestore Slovenska pohybuje ako náletová drevina: chce osloviť najširšie možné publikum, oddávna sa adaptuje aj v priestoroch, ktoré iní považujú za ne(v)hodné, voľne vyzdvihuje a potláča originalitu svojich diel, viacnásobne kombinuje a permutuje motívy, zdroje a citácie, za referencie o svojej osobe a dobe nepovažuje iba odborné texty, ale tiež osobnú či oficiálnu korešpondenciu s jednotlivcami či inštitúciami, vydáva rozsiahle monografické publikácie, ktoré nedistribuuje ani nepredáva, niektoré (aj úplne bizarné) texty a ich fragmenty v nich sa opakujú a podobne.

V každej komunikácii preniká komplikovanosť jeho uvažovania - rozhovory s ním musia prebiehať podobne ako dialógy s jeho dielom: na rôznych úrovniach súbežne, čo často býva zložité a pre mnohých nezrozumiteľné. Rónaiove výstavy a knihy sú formátom blízke žánru postupne zverejňovaného denníka, do ktorého retrospektívne pribúdajú ďalšie, nové, podrobnejšie či upresňujúcejšie informácie.

Býva veľmi ťažké oddeliť rozpad od skladania, začiatok od konca, špecifickosť jednej výstavy od druhej. Nevnímame žiadnu hierarchiu - to, čo autor zdôrazňuje, čo dominuje, a čo naopak tvorí voľný okraj je výhradne vecou náhody.

Niekoľko posledných výstav bolo vystavaných ako koláž veľkého množstva rónaiogramov (autorov vlastný výraz z roku 1985), a aj v tejto novej k nim odkazuje. Otvorene sa však vzdáva už predtým otázneho originálu a zväčšuje formát, počet diel limituje číslom sto. Rozložená kniha či atlas, ku ktorým by sme mohli prirovnať predchádzajúce projekty, sa tu mení na sústavu „plagátov“, slúžiacich ako pripomienka autora - jeho diel, aktivít, spoluprác počas uplynulých štyroch desiatok rokov. Spoznávame v nich miesta a osobnosti, tiež deje a postoje strácajúce sa nenávratne v minulosti.

Rónai odvždy presvedčivo vládne retro náladou: jeho práce pôsobia, akoby mali (avantgardnú?, starinársku?) zaprášenú patinu už v momente svojho vzniku. V niektorých ohľadoch si je - práve pre toto permanentné ukrajovanie z pamäti - ťažko predstaviť čas a priestor ich reálneho vzniku, priebehu či prvej prezentácie. Mnohé dokumentujú akcie a diela, ktoré sa pre svoju prirodzenú povahu a čas vzniku zachovali len ako dokumentácia.

Je ťažké povedať, či v roku 2017 (i keď len na samom začiatku) postačí Petra Rónaia „odbiť“ rádoby vysvetľujúcou charakteristikou, že sa jedná o postmoderného autora, hoci všetko to, o čom píšem, sú odkazy a prejavy postmoderného myslenia.

Je možné, že v 80. a 90. rokoch 20. storočia, bol pre svoj špecifický prístup k umeniu a jeho dejinám na našej scéne jediný, ktorý túto charakteristiku spĺňal nielen formálnymi znakmi. Kým vtedy bol jeho záber extrovertný predovšetkým smerom k dielam západných a stredoeurópskych avantgárd, dnes prevažuje introvertný záujem o svoje vlastné spracovania týchto tém v celej dĺžke svojej tvorby. Jeho permutácie nepoľavujú, zjavujú sa znovu a znovu v inom rámovaní, dokonca sa vedia reprodukovať samé zo seba.

V dnešnej situácii, kedy reálny umelecko-historický diskurz na Slovensku prebieha predovšetkým v sledovaní a sústredení sa na to, ako zahraniční odborníci a medzinárodné inštitúcie po 27 rokoch od pádu železnej opony vnímajú slovenských umelcov, slovenské umenie a jeho dejiny, nadobúdajú práve neuchopiteľní autori ako Peter Rónai zvláštnu auru. Jeho generácia patrí medzi posledné z radu „klasikov“ v zmysle prirodzenej autority ich tvorby - kvantity jej polôh a variability odkazov.

Podobnú koncentráciu sa z mladších podarí dosiahnuť iba niektorým. Zároveň je prenášateľom krátkej porevolučnej histórie, ktorá dnes už nemá obdobu: napríklad spolupráce s Júliusom Kollerom alebo Radislavom Matuštíkom boli okrem iného hodenou rukavicou absurdnej prevádzke umenia, ktorá v mnohom dodnes nestratila svoju platnosť.

Domnievam sa, že práve preto ich Rónai vytrvalo a v rôznej miere efemérnosti a originality pripomína - všeobecný záujem o umenie, ktorý dnes zatiaľ „uviazol“ v 60. rokoch 20. storočia sa totiž môže rýchlo posunúť ďalej a jeho dielo bude svojou kritickosťou a sebairóniou naraz schopné povedať oveľa viac, než si dnes myslíme.

 

Richard Gregor

Bratislava, 3. januára 2017