Keď sa vás niekto dotkne, vyvoláva to celú škálu emócií - prekvapenie, neistotu, možno nehu? Dotyk dokáže byť transformačným zážitkom, v ktorom si uvedomujeme náhlu blízkosť, ale aj fatálne oddelenie - ak by sme predsa neboli samostatnými jednotkami, nemohli by sme sa stretnúť v dotyku. Na krátky okamih v ňom však dokážeme byť jednotní.

Ústredným pojmom výstavy Zorky Lednárovej je práve dotyk - v širokej, ale i veľmi osobnej perspektíve. Je umelkyňou vychádzajúcou z média sochy, pracuje však s veľkou škálou umeleckých prostriedkov od inštalácie, objektu, maľby, performancie, videa až po aktivistické zásahy do verejného priestoru. Možno práve sochárske školenie dalo základ jej priestorovej veľkorysosti - nebojí sa vstúpiť do rozsiahlych realizácií ani veľkých formátov, ktoré sa o to viac primkýnajú k ľudskej mierke.

Výstava, ktorá sa koná v priestoroch Galérie Kolomana Sokola ako laureátska výstava posledného ročníka Trienále portrétu (2024), prezentuje jej diela v širokom myšlienkovom, ale aj časovom rámci. Mnohé doteraz nevystavené diela vznikali v rozpätí vyše dvadsiatich rokov a prostredníctvom členitosti Pongrácovskej kúrie sme mohli jednotlivé časti jej rozsiahlej tvorby rozčleniť na intuitívne zložené kapitoly. Výstava nie je retrospektívou, ale skôr akýmsi striedavým ponorom do Lednárovej tvorby, ktorá - akokoľvek tematicky široká - nakoniec nachádza spoločný základ v humanite a (bez)hraničnosti ľudskej skúsenosti vo vlastnom tele i spoločnosti.

Dotyk sa v jej dielach objavuje ako akt konfrontácie, empatie, pamäti i odporu. Autorka ním mapuje neviditeľné hranice, ktoré vznikajú nielen v architektúre miest, ale aj v kultúrnych, politických a mentálnych štruktúrach.

Tieto postupy možno sledovať napríklad v jej zaujatí mapami a písmom, ktoré determinujú svet, v ktorom človek žije. Politické hranice ho prirodzene rozdeľujú na mocou stanovené zóny, Zorka Lednárová sa však zaoberá jazykom, ktorý vytvára úplne odlišnú mapu a pseudoarcheologické zlaté objekty sú fragmenty, svedectvá obdobia ľudskej histórie prelomu storočí. Železničný podval, ktorý ich nesie, pritom evokuje rôznorodé významy, všetky však odkazujú na pohyb, či už v podobe ciest, expedícií či kolonizácie sveta, alebo neustálej premeny a nestálosti.

Symbol vzácnosti a hodnoty zlata možno objaviť aj v negalerijnom priestore pivnice, do ktorej neupraveného stavu výnimočne vstúpila s na mieru pripravenou situáciou. Obe diela v tomto priestore sú hlboko osobným svedectvom, ale aj univerzálnou metaforou ľudskej krehkosti. Srdce ako esenciálny nástroj života tu chýba, no jeho prítomnosť pretrváva v stopách a v pamäti jeho „opráv“. Sú povýšené pozlátením autorkinho vlastného kardiostimulátora či záznamom EKG spojeným s japonskou technikou kintsugi, ktorý podobne ako zlatom opravená keramika nestráca na hodnote, ba práve naopak.

Východné myslenie je Zorke Lednárovej veľmi blízke. Dôraz na súlad a prijatie rozporov na miesto bojovania s nimi, na harmóniu v nedokonalosti miesto tlaku na perfektnosť možno vysledovať v meditatívnej sérii obrazov Enso – tertium Quid. Enso ako princíp zenového budhizmu je kruh, maľovaný jedným ťahom, ktorý symbolizuje vesmír a jednotu. Jeho nedokonalosť je vítaná - Enso totiž nemá byť obraz, ale čin. Jedným ťahom maľovaný kruh Lednárová posunula do zdvojenej dokonalosti v nedokonalosti - kruhy maľuje kolesom invalidného vozíka, čo je predmet určený telu so zdravotným znevýhodnením.     

Pozíciu harmónie vo svete, ktorá je tiež súčasťou filozofie východných kultúr, poznáme v zobrazení jin a jang, pozitívnej a negatívnej časti kruhu, ktorá tvorí neoddeliteľný celok. V tomto duchu vznikla séria Podobnosti na ručne robenom papieri, v ktorom umelkyňa vytvorila svoj vlastný vizuálny jazyk – systém symbolov, ktoré nepredstavujú jednotlivé písmená alebo slová, ale nesú hlbší, univerzálny význam. Z jednej matrice pritom vznikol vždy jeden pozitív a jeden negatív, ako dve časti jednej udalosti či situácie, na ktorú zvykneme zvyčajne nahliadať len z jednej pozície.

Konfrontácia s vlastným telom, ktoré samo predstavuje prekážku, tvorí významnú tému, ktorej sa Lednárová posledné roky venuje. Videoperformancia Anjel, ktorú sme nainštalovali v kombinácii s výsledným obrazom, vypovedá o odovzdaní kontroly nad vlastným telom, o bolesti a nepopierateľných bariérach chorého tela, pričom snaha a spolupráca je korunovaná aspoň symbolickým získaním krídiel pripravených k letu.

Chodba pred vstupom do rytierskej sály je venovaná fyzickým bariéram a obmedzeniam na uliciach i v našich hlavách. Predstavujeme v nej aktivistickú pozíciu Lednárovej tvorby, ktorá z pozície osoby s fyzickým hendikepom konfrontuje systém, pre ktorý je aj v 21. storočí neviditeľná. Verejný priestor a doprava sú totiž prispôsobované "modelovému telu." Ľahko sa nám však môže stať, že z tejto mustry vypadneme aj my – z dôvodu zdravotných obmedzení, starnutia či materstva. Tie sú síce prirodzené, ale zmenené potreby tiel nie sú brané do úvahy. Zdravý človek vníma verejný priestor inak, a preto Lednárová skrze gerilové akcie a participatívne zapájanie rôznych skupín obyvateľstva v uliciach miest sprostredkúva odlišnú skúsenosť. Ide najmä o intervenciu pomocou objektov: zväčšených schodíkov, pomocou ktorých vytvárala neprekročiteľnú prekážku v reálnom čase a priestore, či označovaním verejných miest nálepkami informujúcimi o nemožnosti vstupu pre vozíčkarov.

Pohyb Zorky Lednárovej na hranách geografických máp, spoločenských štruktúr, ale aj vlastných fyzických možností neznamená ich potvrdenie, ale ich neustále narúšanie. Práve v tomto pohybe sa otvára predstava potenciálne zjednoteného sveta, v ktorom rozdielnosť nie je prekážkou, ale východiskom stretnutia. Symbolicky ju uzatvára Lightbox v priestore foyer, kde sa znak vozíčkara postupne rozplýva v spoločne rozkvitnutej lúke – ako obraz sveta, v ktorom sa hranice nestrácajú násilím, ale aktom zdieľania a spolupatričnosti.

 

Jana Babušiaková

 

 

Zorka Lednárová (1976) je multimediálna a interdisciplinárna umelkyňa pôsobiaca v Berlíne a Bratislave. Vo svojej tvorbe sa dlhodobo venuje témam identity, bariériam, sociálnej transformácie a hraníciam v kontexte migrácie a globalizácie. Vychádza zo životnej skúsenosti medzi kultúrami a z presvedčenia, že svet je dynamický priestor vzájomného prelínania a pochopenia. Študovala sochárstvo na VŠVU v Bratislave, na Muthesius Kunsthochschule v Kieli a kaligrafiu a sochárstvo na Národnej akadémii výtvarných umení v čínskom Hangzhou.

Postgraduálne štúdium absolvovala na Univerzite umení v Berlíne (Institut Kunst im Kontext). Je spoluzakladateľkou berlínskeho projektového priestoru OKK/Raum29, oceneného Senátom pre kultúru a Európu.

Jej práce boli prezentované na desiatkach výstav v Európe, Ázii aj Južnej Amerike a získala viacero prestížnych štipendií a ocenení. V tvorbe prepája západné a východné myslenie, konceptuálnu presnosť a citlivosť k spoločenským témam, pričom dlhodobo skúma premenlivosť hraníc – geografických, kultúrnych aj osobných.

Okrem vlastnej tvorby sa venuje aj kurátorskej a edukačnej činnosti. Je autorkou projektov, ktoré pracujú s verejným priestorom, sociálnou empatiou a mapovaním sveta cez alternatívne perspektívy. Jej diela často pozývajú diváka k zmene uhla pohľadu – doslova aj metaforicky.