Tento rok v júni uplynulo 170 rokov od narodenia Alojza Štróbla (21.6.1856  - 13.12.1926), ktorý patril v svojej dobe medzi popredných sochárov Uhorska. Pôvodne sme plánovali malý formát spomienkovej výstavy vo vstupnej predsieni galérie. Nakoniec sme však výstavu rozšírili na plnohodnotný formát a umiestnili do priestoru bývalej stálej expozície 19. storočia. Keď sme projekt začali pripravovať nepočítali sme s finančnou podporou, ktorá predčila naše očakávania, čo nám umožnilo aj keď už s malým predstihom veľkorysejšie uvažovanie o spôsobe prezentácie, bohužiaľ vzhľadom k relatívne neskorému termínu tejto podpory sme však nemohli dostatočne skoro naplánovať zápožičky diel zo zahraničia. Výber je tak primárne koncentrovaný na prehľad zastúpenia diela Alojza Štróbla v slovenských zbierkotvorných inštitúciách.

Výstava však jeho dielo nepredstavuje izolovane - akcentuje sieť vzťahov a to časových, obsahových alebo ľudských. Predstavuje diela Alojza Štróbla  v kontexte blízkych osôb a v širšej rovine lokálnej umeleckej scény konca 19. a začiatku 20. storočia. Poskytuje tak vhľad do dobovej tvorby, pričom prezentuje aj diela zo zbierky Liptovskej galérie, ktoré neboli súčasťou predchádzajúcich stálych expozícií 19. a 20. storočia tejto galérie.

Naša výstavná prezentácia nevyhnutne nadväzuje na zásadnú výstavnú prezentáciu Alojza Štróbla z roku 2006, ktorú v Liptovskej galérii pripravila Katarína Beňová a Zuzana Gažíková v spolupráci so Slovenskou národnou galériou v Bratislave pri príležitosti 150. výročia narodenia umelca, pričom k tomuto jubileu bol vydaný aj súborný katalóg. O 20 rokov neskôr nie je našou snahou konkurovať tomuto rozsiahlemu projektu, ale rozviť kontexty minulosti a súčasnosti. Preto sme siahli po transhistorickom princípe, ktorý tvorbu Alojza konfrontuje aj so súčasným umením.

Výber diel je doplnený o tvorbu dvoch aktuálne tvoriacich autorov maliara Richarda Marca (1994) a sochára Emila Softiča (1993), ktorých umelecký program vychádza z rekontextualizácie historických námetov. Systematicky pracujú s dôrazom na minulosť a pominuteľnosť,  pričom nemalá časť ich tvorby súvisí s odkazom na majstrovskú prácu, ktorej osvojenie historicky súviselo s tvorbou kópií. Tento vstup do výstavného projektu prináša  otázku, v čom môže byť odkaz diela Alojza Štróbla príťažlivý dnes, či už skrze témy, ktorým sa venoval alebo spôsobu sochárskej práce ako figuralistu s príklonom ku realizmu.

Štróbl sa narodil v Kráľovej Lehote v obci neďaleko Liptovského Hrádku. Umelecké vzdelanie nadobudol vo Viedni, kde študoval na Umelecko – priemyselnej škole u Gůnthera Köninga a na Výtvarnej Akadémii u Kaspara von Zumbuscha. Patril medzi obľúbených umelcov cisára Františka Jozefa I., ktorý ho nazýval Mein Strobellino. Po skončení štúdia prišiel do Budapešti. V roku 1885 bol poverený založením sochárskeho oddelenia budapeštianskej Výtvarnej Akadémie v Morušovom sade (Epreskerte). Stal sa profesorom, neskôr od r. 1887 riaditeľom sochárskej školy, kde pôsobil až do svojej smrti. Do svojej rodnej obce sa pravidelne vracal. Zastavenie rýchlika v Kráľovej Lehote mu vybavil sám riaditeľ Košicko-Bohumínskej železnice František Pultzky, ktorému vytvoril mramorovú bustu. V rodnom dome na samote mal letné sídlo tzv. Frischfeuer, kde mal aj svoj ateliér. Jeho prítomnosť a pôsobenie na Liptove zanechalo svoje viditeľné stopy v podobe zachovaných umeleckých diel.

Štróblove diela môže návštevník vidieť ešte pred vstúpením do budovy galérie. Priamo pred priečelím galérie sa nachádzajú dve jeho sochy, jedna z nich má názov Diviak a zachytáva záznam z poľovačky, pričom vidíme skoleného diviaka, ktorému sa pred našimi očami do krku zahryzáva lovecký pes, no o čosi známejšou je druhá socha nachádzajúca sa v blízkosti prvej. Socha Naša matka, ktorá je bronzovým odliatkom mramorového originálu a  nachádza sa v Národnej galérii v Budapešti.  Tieto plastiky sú aj akýmsi odkazom na Štróblovu tvorbu vo verejnom priestore nakoľko priamo v Budapešti sa nachádza od neho niekoľko realizácií sôch a súsoší väčšinou s tematikou odkazujúcou na minulosť Uhorska je najvýznamnejších predstaviteľov.

V interiéri galérie, priamo vo výstavnom priestore sú zastúpené rôzne diela, popri Štróblových sochách sú to kresby, maľby a sochy od umelcov, ktorí nejakým spôsobom súviseli s osobnosťou Alojza Štróbla, ale aj iní jeho súčasníci, ktorý sa pohybovali v Rakúsko – uhorskej monarchii a ich diela sú v zbierke Liptovskej galérie kvalitne zastúpené. Diela Alojza Štróbla, ktorých počet je v slovenských zbierkotvorných inštitúciách značne obmedzený sú prevažne zastúpené bustami a poprsiami osobností, keďže za života ich Štróbl vytvoril množstvá, napríklad aj z lokálneho materiálu – ílovitej hliny pochádzajúceho z liptovského regiónu (napr. Mäsiar Hyben, 1910, Portrét Kolomana Vitáliša, 1922). Okrem týchto diel návštevník uvidí bohaté zastúpenie kresieb zo zbierky Liptovskej galérie P. M. Bohúňa. Práve kratšia doba trvania výstavy umožnila vystaviť tieto diela, ktoré podliehajú osobitejším klimatickým a svetelným podmienkam vo výstavnom priestore. Konkrétne najväčšie zastúpenie majú kresby Ladislava Mednyánszkeho (1852 – 1919), ktoré galéria pravidelne už po niekoľko rokov dáva reštaurovať. Tieto kresby vhodne dopĺňajú kolorit doby v ktorej Štróbl žil, nakoľko Mednyánszkeho tvorba sa venuje pomerne veľkou časťou figurálnym námetom, presnejšie mužským figúram a portrétom popri obrovskom zastúpení krajinomalieb. Medzi vystavujúcimi autormi nájdeme aj Hermana Armina Kerna (1838 – 1912), ktorý pochádzal z Liptovského Hrádku a preslávil sa maľovaním komorných žánrových motívov často so starčekmi, ktorí si užívajú jeseň svojho života pri poháriku vína určených do biedermaierových interiérov. Nájdeme tu aj diela učiteľa, Štróblovho kolegu z Výtvarnej budapeštianskej akadémie Eduarda Ballu (1859 – 1936), ktorý sa venoval maľbe historických námetov a portrétov. Zastúpenie si nájde aj pár diel od sochárovej sestry Žofie Štróblovej (1853 – 1941), a jedno dielo od žiaka Alojza Štróbla Jána Koniarka (1878 – 1952), nájdeme tu aj diela ďalších autorov: Aurela Ballu (1871 – 1940), Dominika Skuteckého (1849 – 1921), Júliusa/Gyulu Štetku (1855 – 1925), Alojza Fellegiho (1866 – 1936) a Jozefa Hanulu (1863 – 1944).

Výstava tak nie je len príbehom rodáka z Kráľovej Lehoty, ktorý svojím talentom prekročil hranice regiónu a stal sa kľúčovou postavou rakúsko-uhorskej umeleckej scény. Je aj mapou vzťahov, v ktorej sa Štróblov odkaz stretáva s tvorbou jeho súčasníkov, kolegov aj nasledovníkov. Tento komplexný pohľad nám dovoľuje vidieť Alojza Štróbla nielen ako izolovanú historickú postavu, ale ako ústredný bod širšej siete tvorivých súvislostí umenia prelomu storočí.