V mestskom priestore sa nachádzame dnes a denne. Je synonymom moderného života, jeho základy tak ako ich poznáme dnes však začali vznikať už pred stáročiami. Jeho aktuálnu podobu najviac ovplyvnila industrializácia a rozšírenie automobilu. Dnes je konfrontovaný s meniacimi sa potrebami obyvateľov ale aj scitlivovaním voči potrebám rôznych entít – nielen ľudských.

Výstava Viliama Slaminku Urban Playground sa zameriava nielen na to, ako využívame verejné plochy mesta, ale aj na to, aké identity pritom na seba berieme. Každý deň do nich totiž vstupujeme ako rôzne postavy: chodci, cyklisti, vodiči. Tieto naše role nie sú pevne dané, ale striedame ich, ako hráči menia postavy v hre. Nebadane do tohto kaleidoskopu vstupuje aj mestská fauna – hmyz, či vtáky, metafory voľnosti a slobody. Sú tu ale aj ako vlastné živé elementy, ktoré nám svojou existenciou v meste nedobrovoľne komplikujú život (a niekedy aj my im).

Pre Slaminkovu tvorbu je dlhodobo dôležitý prvok hry, vťahovanie publika do spolukreácie v priestore ako aj spochybňovanie zaužívaných vzorcov a pohľadov na svet. Používa pritom zdanlivo jednoduché princípy detských hračiek či hravých techník (ako napr. otláčanie pečiatok), ktoré kreatívne pretvára a pridáva im nové významy. Pre Galériu Kolomana Sokola pripravil inštaláciu s interaktívnymi prvkami, pomocou ktorých sa  môžeme „pretransformovať“ nielen na niektorého z užívateľov verejného priestoru, ale dokonca aj na jeho spolukreátora. V niektorých častiach výstavy môžu návštevníci preskupovať prvky a vytvárať tak vlastnú podobu mesta, v inej môžu tvoriť akčné situácie, alebo si môžu vyrobiť vlastné kreatívne vozidlo v „autodielni“ a rozšíriť tak autorskú inštaláciu.

Monotýpie (ktoré fungujú na podobnom princípe ako otláčanie pečiatky) sú rovnako hravé, vo svojej hravosti si však mesto neidealizujú. V podobe veľkoformátových obojstranných „leporel“ predstavujú známe kontrastné mestské elementy: tie staré aj nové, hodnotné aj tie, čo sú považované za nehodnotné, tie utilitárne aj tie, ktoré sú skôr prekážkami na ceste, tie bezpečné a hravé aj tie, ktorých sa možno obávame. Takisto nám predstavuje mnohých hrdinov a hrdinky, ktoré sa s nimi spájajú – či už ide o developera alebo príslušníka hendikepovanej skupiny obyvateľstva. Jednotlivé prvky môžete postaviť kamkoľvek a z akejkoľvek strany či zavesiť na stenu - výsledný efekt mesta je tak vo vašich rukách!

Slaminka veľkou mierou tematizuje aj to, ako sa po meste pohybujeme. Všíma si, že sa meníme podľa toho, akým „hráčom“ sa staneme, pričom každá zo skupín má svoju hraciu kartu: svoju supersilu, svoje slabiny ale aj negatívne formy správania. Chodci ako mravčeky, hľadajúci rôzne cestičky, cyklisti ako „hackeri“ systému, ktorí dokážu prekľučkovať medzi prekážkami a špecificky cyklokuriérske donáškové služby s farebnými boxami sa takmer zázračne dokážu zjaviť z jedného miesta na druhom.

Veľkú pozornosť venuje autám, pretože tie sú azda najviac viditeľné vo verejnom priestore. Predstavuje rozmanité „vozidlá,“ ktoré personalizujú rôznorodú premávku, typy vozidiel aj šoférov, ktorí sa stretávajú na cestách. Autá však vidí aj ako veľké „krabice“ s blikajúcimi svetlami, ktoré dokážu blokovať priestor svojou prítomnosťou. Umiestňuje ich aj na u-rampu, kde sa stávajú malými bezpečnými a mäkkými objektami. Hra s nimi je akousi utopickou verziou automobilu, ktorý svojou veľkosťou a materiálom neohrozuje zraniteľnejších účastníkov premávky. Ponúka pohyb bez nebezpečenstva (často fatálnej a traumatizujúcej) zrážky. 

Väčšina diel na výstave vznikla z priznane recyklovaných materiálov. Tento postup, typický pre tvorbu Viliama Slaminku je dôležitý nielen z ekologického hľadiska, ale najmä z pozície výzvy mimetického princípu – čo všetko sa dokáže na niečo podobať a ako málo zásahov je už dosť na to, aby sme v prázdnej krabici uvideli auto? Nezakrývanie pôvodného vizuálu rôznych obalov, s ktorými autor pracuje tiež evokuje všadeprítomný vizuálny smog v meste.  

Výstava nie je aktivistickým ani mentorským pohľadom na urbanistické priestory súčasnosti, je skôr hravou výzvou k participácii, k novému pohľadu na jednotlivých aktérov a aktérky s mierou (seba)kritiky, ale predovšetkým inklúzie, empatie a ohľaduplnosti – k sebe navzájom k našej rôznorodosti ale aj k tým nie-ľudským tvorom, ktorí s nami zdieľajú špecifiká mestského života.

Jana Babušiaková

Viliam Slaminka (1985) je vizuálny umelec, študoval maľbu a iné médiá na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Popri voľnej tvorbe sa zaoberá ilustráciou, komiksom a výukou. Jeho diela s humorom reflektujú spoločenské a rodové stereotypy. Navonok vážne témy spracúva s detskou hravosťou, prostredníctvom jednoduchého a zrozumiteľného jazyka. Vo svojej tvorbe komunikuje množstvo popkultúrnych odkazov a významov. V priestorových objektoch využíva readymade princíp, experimentuje s materiálmi a recykluje takmer všetko, čo mu príde pod ruku. Súčasťou jeho tvorby je práca s divákom, ktorého formou hry vťahuje do interaktívnych projektov.