Múzeum v srdci si nosí slovenský ľudový rezbár Milan Bocko, narodený 18. júna 1945 vo Važci. Už v detstve, keď vyrastal v tejto malebnej dedinke pod Vysokými Tatrami, obklopený krásnou prírodou, sa začala prejavovať jeho zručnosť a talent. Prežil tu dlhých tridsať rokov svojho života, a tak sa jeho pomyselné múzeum „citu“ postupne zaplnilo nespočetným množstvom „exponátov“. Dodnes sú starostlivo uložené v jeho srdci s hrejivou láskou v nehmotnej podobe pestrých spomienok, zručností, emócií, zážitkov, melódií, piesní a riekaniek, možno aj rozprávok a veselých či smutných udalostí, tak ako ich prinášal jednoduchý dedinský život počas striedania ročných období. Toto živé, tiché a neustále sa rozširujúce „múzeum“ bolo však prístupné dlho len jemu. Toto sa Milan Bocko rozhodol zmeniť začiatkom 80. rokov 20. storočia po presťahovaní z rodnej dediny do Popradu. Od tohto obdobia sa vedome snaží dať svojim autentickým zážitkom a nezabudnuteľným príbehom komunikatívnu a umelecky pôsobivú podobu v materiáli, ktorý mu bol od nepamäti najbližší - v dreve.

Poddajná a nepoddajná živá hmota zložená z letokruhov sa tak stáva nositeľom jeho podivuhodných posolstiev o spôsoboch vidieckeho života, ako ich dôverne poznal, ale ktoré už v našej uponáhľanej súčasnosti nemáme možnosť okolo seba vidieť. Zakorenené tradície a zanikajúce hodnoty výrazne formovali umelcovu osobnosť. Uchovával ich pre nás v ukrytom vnútornom múzeu, aby ich postupne, v priebehu viac ako štyridsiatich rokov, zámerne zhmotňoval svojimi šikovnými rukami a skrášlil do pozoruhodnej a rozsiahlej rezbárskej tvorby, v ktorej stále pokračuje. Takto už vytvoril a stále vytvára skutočné, hmatateľné a viditeľné obrazy starého sveta.Tie majú na prvý pohľad nielen popisný, dokumentárny a etnografický obsah, ale aj poetickú, úspornú a skutočne originálnu formu, ktorá je pre autora typická. Práve to z nich robí pôsobivé artefakty, zakorenené v poznaní a skúsenosti duchovných odkazov predchádzajúcich generácií.

Keď pozorne sledujeme jeho mnohostrannú tvorbu, uvedomujeme si, že Milan Bocko je talentovaný, rozvážny pozorovateľ, ktorý intuitívne pochopil, že pocity skutočného šťastia a životnej harmónie k nám môžu prichádzať cez vnímanie tých najjednoduchších vecí a základných ľudských vzťahov, ktoré sa nám snaží svojou autentickou tvorbou pripomínať. Tvorivo a s pokorou nadväzuje na predchádzajúce generácie slovenských ľudových umelcov a obohacuje tak pole súčasného neprofesionálneho umeleckého prejavu o svoj osobitý, charakteristický a individuálny hlas.

Veľký inšpiračný vzor vidí v českom maliarovi Janovi Hálovi, ktorý vo Važci našiel svoj stratený raj a stal sa svojráznym výtvarným etnografom tohto čistého kúta Slovenska. Ak však pre maliara Hálu bol beh života na severnom Liptove a najmä vo Važci, kde zapustil korene v dvadsiatych rokoch minulého storočia, trochu zvláštnou a zaujímavou exotikou, ktorá ho priťahovala svojou inakosťou, tak pre rezbára Milana Bocka sú totožne vyzerajúce výjavy, ktoré citlivo zobrazuje, niečím trochu iným. Rituály, zaužívané zvyky, každodenné pracovné úkony a drobné radosti dedinčanov jeho rodnej obce sú preňho predovšetkým hĺbkou istoty, ktorú túži verne zachytiť a ukrytú v oblých tvaroch dreva odovzdať ako poklad poznania neistému, neukotvenému svetu dneška.

Stabilita a kontinuita, taká typická pre vyjadrenie pocitu domova, je v jeho diele vtlačená aj do výrazu ľudských postáv, ktoré udivujú svojou zemitosťou, pevnosťou, pravosťou a upokojujúcou jasnosťou známych gest. Osobitý druh minimalizmu, stručnosti a čistoty línií, tak typický pre väčšinu jeho rezbárskych prác, prispieva k tomu, že jeho sochárska tvorba, hoci nepochybne vychádza z realistickej tradície ľudového umenia, má aj výrazné črty odstupu a nezáujmu o prehnanú dekoratívnosť, ktoré možno pozorovať aj v oblasti slovenskej moderny napríklad v diele Mikuláša Galandu.

Originálnu tvorbu Milana Bocka môžeme porovnať v rámci širokého prúdu rezbárskych osobností slovenského ľudového umenia 20. storočia, kde určite nájdeme diela, ktorými svojou vitálnou tvorbou vedie dialóg s plynúcim časom. Nielen tým, že sa neustále inšpiruje tými istými motívmi, ale aj tým, že podobne ako oni má ambície vlastného originálneho tvorivého prejavu. Podobne ako niektorí jeho predchodcovia, napríklad rezbár Jozef Kemko z Heľpy alebo Ondrej Madoš z Poník, sa snaží vymaniť z rámca tzv. tradičného ľudového umenia, a zrejme preto sa jeho tvorba niekedy nepresne označuje ako insitná.

Podobne svojský prístup k zobrazovaniu figúr možno vidieť v tvorbe Pavla Bavlnu zo Štiavnika a predovšetkým v podobne voľnej morfológii figúr Ondreja Sklenku z Prievidze alebo Štefana Barčáka z obce Košťany nad Turcom. Sú to však všetko umelci, ktorí už ukončili svoju tvorivú a životnú dráhu a ich diela sú už súčasťou slovenských výstav a múzeí. Dá sa predpokladať, že vzhľadom na divácke a odborné ohlasy, hodnotenia a výsledky mnohých výtvarných súťaží sa k týmto osobnostiam so svojou pozoruhodnou invenčnou tvorbou pridá aj súčasný 80-ročný, skvelý rezbár a výtvarník pán Milan Bocko.

Pavel Konečný