Vodné dielo Liptovská Mara je fenoménom, ktorý sa dotýka mnohých, nielen obyvateľov Liptova. Ukrýva v sebe plejádu hľadísk – od narušenia pôvodného krajinného rázu veľkou technickou stavbou, cez zaplavenie rozsiahlej časti liptovskej doliny, s tým spojené environmentálne otázky, až po otázky výroby elektrickej energie a rekreačného využitia.

Priehrada vytvorila charakteristickú siluetu, ktorá sa stala pamäťovou stopou v krajine. V geografickom zmysle sa miesta nezriedka stávajú nositeľmi pamäti, ktorá ďaleko presahuje ľudský rozmer. V tomto prípade pamäť miesta nie je len sentimentálnou spomienkou, ale predstavuje mnohovrstevnú štruktúru. Voda zaliala územie formované nadgeneračnou kontinuitou, čím došlo ku kolektívnej traume pre ľudí, ktorí tu žili. Na druhej strane tejto rovnice je čas a jeho následok, v rámci ktorého sa toto traumatické miesto v kolektívnej pamäti mení a prináša prosperitu celému regiónu, a to nielen výkonom elektrárne a protipovodňovou funkciou, ale aj masovým rozvojom turizmu.

O mnohých aspektoch problematiky výstava uvažuje prostredníctvom viacerých vizuálnych rovín, a to pomocou diel, ktoré sa nachádzajú v zbierkových fondoch vybraných slovenských galérií a múzeí - to znamená diel, ktoré už inštitúcie identifikovali ako kultúrne dedičstvo.

Do lyrických pokojných pohľadov na krajinu prenikajú zobrazenia technickej stavby spolu so sociálnou sondou zo života robotníkov – od tichých akvarelov Ladislava Čemického po industriálne fotografie Martina Martinčeka. Práce na stavbe priehrady zobrazila aj Ester Šimerová-Martinčeková cez analýzu priestoru pomocou geometrických tvarov. Environmentálna tematika je zastúpená grafikami od Juraja Meliša a v dielach Michala Kerna. Na výstave je zaradený aj Peter Július Kern s krajinomaľbou Močiarov - práve táto lokalita s neodmysliteľnou kúriou je generačne spätá s touto umeleckou rodinou. Nebola síce priamo zaliata vodou, no ráz jej najbližšieho okolia sa výstavbou radikálne zmenil. Martin Benka zachytil povodne, ku ktorým na Váhu pravidelne dochádzalo pred postavením priehrady.

Záver výstavy patrí dielam, ktoré k vode a brehu pristupujú konceptuálne. Breh sa stal miestom pre landartovú akciu Jany Želibskej, ktorú fotograficky dokumentovala. Nedávno zosnulý umelec Vladimír Popovič sa tematike vody venoval vo viacerých poetických dielach, z ktorých sú na výstave zastúpené dve – Zakliata panna vo Váhu a Lodičky. Naopak, Józef Robakowski sa vo videu energicky vynára z vody, aby divákovi odkázal, že „umenie je energia“, čo predstavuje zaujímavú metaforu celého projektu Liptovská Mara 50.

Andrea Smitková