Dodnes, keď hladina Liptovskej Mary klesne, môžeme vidieť základy a pozostatky pôvodného osídlenia. Apokalyptická krása zatopenej starej cesty v časti Palúdzka je dnes doslova turistickou atrakciou. Výstava „Nemožno všetko pochovať pod vodu“ Martina Špirca a Zuzany Líškovej sa zaoberá zatopenými dedinami, ktorých pozostatky zmizli na dne vodného diela Liptovská Mara a ktoré boli obetované, aby nedochádzalo k povodniam. Počas rokov 1969 – 1975, kedy sa budovala Liptovská Mara, bolo úplne vysídlených 13 obcí a cca 4000 ľudí. Mnohí sa presťahovali do mesta a museli si zvykať na život v paneláku. Medzi vysťahované rodiny, ktorých bolo 940, patrila aj rodina Zuzany Líškovej.

Výstava pracuje s autentickým rodinným archívom a reliktami minulosti týkajúcimi sa Liptovskej Mary, ktoré reinterpretuje cez aktuálnu topografiu miesta. Obidvaja autori majú k lokalite osobný vzťah a v jednotlivých dielach sa zaoberajú danou témou z rôznych pozícií. Vybrané diela na výstave kombinujú aktuálnu reflexiu témy cez súčasné umenie a dobové artefakty (sochy, obrazy, mapy, texty, fotografie, útržky filmov, videá, piesne). Čerpajú z vlastných spomienok a skúseností. Súčasťou výstavy je aj rozpracovaný koncept veľkorozmernej sochy „Pozorovateľa“, ktorý sa vo výstave nachádza v niekoľkých menších variantoch.  

Zuzana Líšková je redaktorka, scenáristka a spisovateľka pochádzajúca z Liptova. Jej rodina z otcovej aj maminej strany mala v dvoch zo zatopených dedín domy aj pozemky. Pripravila na túto tému spolu s režisérom Jánom Mikušom rozhlasovú hru Z dna liptovského mora (2023). Rozhlasová hra hovorí o minulosti aj prítomnosti. O prudkom rozvoji turizmu a výstavbe v okolí priehrady. Rozpráva o tejto problematike na pozadí rodinného príbehu, pričom kombinuje aj rozhovory s vysídlencami a rôzne archívne materiály. Na výstave prezentuje najmä fotografie, rodinný archív, texty a sugestívnu audioinštaláciu, ktorá je založená na spomienkach týkajúcich sa tejto témy. Hosťom výstavy je Ján Mikuš, ktorý zaznamenal počas nahrávania rozhlasovej hry hercov spievajúcich „Svätomarskú hymnu“.

Vizuálny umelec Martin Špirec začal skúmať túto oblasť podrobnejšie, keď sa zoznámil so Zuzanou Líškovou, ktorá je jeho partnerkou. V dielach upozorňuje na fenomén miznutia pôvodných obyvateľov a s nimi aj spomienok a ich nútené presídlenie z dediny do mesta. Rezonuje v ňom stále osobná spomienka na návštevu u potomkov majiteľov kaštieľov, kedy videl historický nábytok vtesnaný do panelového bytu. Pre výstavu bolo zamýšľané aj site specific dielo – figurálna socha „Pozorovateľ“. Tá mala byť počas výstavy inštalovaná na zatopenej ceste v časti Palúdzka ako memento, ktoré cyklicky odhaľuje a zahaľuje stúpajúca a klesajúca vodná hladina v Liptovskej Mare. Keďže trom výstavám aktuálna rada FPU schválila rozpočet len 2 500 EUR z pôvodných cca 16 000 EUR, dielo nemohlo byť realizované, ale zostáva vo výstave prítomné v rovine už existujúcich modelov v rôznych veľkostiach. Súčasťou diela sú vybrané pasáže z filmov, týkajúcich sa témy vodného diela Liptovskej Mary (Deň slnovratu, 1973, réžia Jozef Režucha) alebo používajúcich danú lokalitu bezprostredne pred jej zatopením ako reálne kulisy pre vznik historického TV filmu Vivat Beňovský z roku 1975 v réžii Gustáva Wyndblatha.

Súčasťou výstavy je aj výnimočné dielo Smutné lúčenie z konca 60-tych rokov 20. storočia od Ladislava Čemického, zapožičané na podnet Zuzany a Martina zo súkromnej zbierky rodiny Hercegovej, kde ho raz počas návštevy videli. Čemického rodina bola taktiež vysídlená a obraz zachytáva symbolickú rozlúčku s ich kaštieľom, ktorý bol v Čemiciach. Budovy boli odstraňované tak, že ich nechali vybuchnúť, a potom sa odstraňovali pozostatky a sutina. Tento drastický spôsob je na obraze nahradený romantizujúcim a melancholickým výjavom reprezentujúcim zároveň tragiku aj poetiku tejto apokalypsy pri svite mesiaca. Fascinácia deštrukciou a ruinami je silným motívom tohto obrazu, ktorý zostáva po jeho zhliadnutí divákom doslova zaseknutý v pamäti.    

Okolie priehrady Liptovskej Mary, pomenovanej po jednej zo zatopených obcí, sa stalo fotogenickým a atraktívnym miestom pre odpočinok. Developeri, ktorí skupujú pozemky od pôvodných majiteľov, budujú nové a často „čierne“ stavby napriek ochrannému pásmu a  absencii kanalizačných sietí. V celom území bol výrazne zmenený ráz krajiny, výhľady na ňu z okolitých hôr a aj pozemná komunikácia. Momentálne má mesto v pláne vybudovať v časti Palúdzka novú mestskú pláž. Architektúra výstavy pracuje s rôznymi merítkami a eleváciou jednotlivých miestností, kde sa jednotlivé diela a všetky tieto informácie v nich v nich obsiahnuté vynárajú a ponárajú, miznú a zjavujú ako spomienky či obmývané pozostatky starej cesty, ktorá sa svojou apokalyptickou krásou pripomínajúcou koniec sveta stáva až mystickou.      

Zuzana Janečková

Martin Špirec (1980, Čadca) je vizuálny umelec, pedagóg a neúnavný výskumník. Vyštudoval a následne pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave ako asistent a vedúci ateliéru +- XXI v dvojici s Rastislavom Podhorským. Študoval síce maľbu, ale vždy v nej boli presahy do iných médií ako socha, objekt, performance, video či fotografia. Svoj umelecký výskum často konzultuje aj s odborníkmi v daných špecifických oblastiach (napr. s archeológmi či paleontológmi). Žije a pôsobí v Bratislave.

Zuzana Líšková (1980, Liptovský Mikuláš) je spisovateľka, scenáristka a redaktorka Rádia_FM. Napísala niekoľko rozhlasových hier pre deti aj pre dospelých, spolupracovala na scenároch televíznych rozprávok a napísala päť kníh pre deti, najnovšia má názov Temnotvor. Vo svojej práci často využíva princíp pamäti a rozprávačstvo osobných príbehov ako aj presahy do histórie. Žije a pôsobí v Bratislave.