Otvorená rozľahlosť modrého obzoru. Lineárna rovina hladiny a masa vody pred naším zrakom je niečím, s čím sa pred vyše päťdesiatimi rokmi nebolo možné v našom kraji len tak stretnúť. Vodné dielo Liptovská Mara vzišlo z potreby vyriešenia zátopových situácií. Popri tom sa stalo radikálnym rezom v krajine, ovplyvnilo osudy ľudí a zvieracích druhov na tomto mieste, vyrába elektrinu a je   vyhľadávanou rekreačnou destináciou, s ktorou majú mnohí späté radostné spomienky.

Pre mňa však nie je len tým. Keď som minulý rok navštívila Benátky, uvažovala som o tom, ako vodné diela do našej krajiny priniesli zmenený horizont. Vnútrozemská krajina odrazu získala zlomok morskej perspektívy. Hranica, ktorú možno prekročiť, ponoriť sa do nej a vynoriť na inom mieste sa stala inšpiráciou tohto projektu. Spoločným prvkom sa preto stáva otázka horizontu, ako krajinného ale aj mentálneho priestoru, ktorý môže byť nositeľom veľkorysého, otvoreného pohľadu.

Ak pripustíme, že každá topografia má svoju vlastnú špecifickú atmosféru, kreujúcu stav mysle (D. Abram: Stávat se zvířetem, Host, 2024), ako premenila naše uvažovanie tak radikálna zmena perspektívy z úzkych riek a jazier na obrovskú vodnú plochu s takmer nedohliadnuteľným koncom? Priehrada priniesla do nášho obzoru nekonečnosť a my ju cez takúto prizmu môžeme aj sledovať.

Obe výstavy v hlavných priestoroch galérie majú spoločné úsilie nahliadnuť na viaceré aspekty priehrady Liptovská Mara z pozície vzťahov v krajine, inžiniersko-architektonických, ekologických, ekonomických či turistických aspektov, ktoré sa vykryštalizovali počas jej fungovania. Je zaujímavé, že mnohé z tém a obáv zjavujúcich sa v dielach z 20. storočia, najmä tých environmentálnych, sa v inom vizuálnom slovníku zrkadlia aj v dielach súčasných (nové umelecké postupy totiž nevedia byť liekom na pretrvávajúce problémy).

Výstava Hladina horizontu - horizont hladiny, prezentuje súčasné diela, ktoré pracujú s prelínaním umeleckých médií, najmä na poli sochy, objektu, maľby, fotografie a videa. Fokusuje sa čiastočne na autorov, ktorí sú aj geograficky spriaznení s regiónom (Lucia Papčová, Michal Huba), ale najmä na tých, ktorí sa venujú skúmaniu krajiny (nielen) industrializovanej, či zmenenej, napr. aj priehradami (Peter Drežík, Filip Konkoľ). Nájdete tu práce s kritickým a skúmajúcim pohľadom na vznik či potenciálnu budúcnosť vodného diela Liptovská Mara (Dávid Bátora, Filip Bielek, Celestína Minichová), poeticky reflexívne odrazy jej súčasného stavu a minulosti krajiny (Lucia Žitnayová, Simona Novická) ale aj tie, ktoré k vode pristupujú takmer ako k žijúcej bytosti s vlastným príbehom (Júlia Káčerová, Lucia Sceranková) alebo k entite potenciujúcej nekonečnosť (Anton Čierny). Do výstavy boli zaradené už existujúce diela, ale teším sa, že špeciálne pre túto výstavu vznikli aj nové diela venované Liptovskej Mare, ktoré vnímam ako pomyselný “darček k narodeninám“ pre ňu od umeleckého sveta.

Jana Babušiaková