Katarína Tekeľová Blažová (1945) patrí k výrazným osobnostiam slovenskej umeleckej scény, ktoré vstúpili do verejného priestoru na začiatku 70. rokov 20. storočia. Jej tvorba je príznačná prepojením textilného umenia s maľbou, pričom v oboch médiách dokazuje schopnosť transformovať osobné a existenciálne témy do monumentálnych, emocionálne nabitých abstraktne-expresívnych kompozícií.

Už rodinné zázemie, formované divadelným prostredím matky a láskou k prírode a Slovensku zo strany otca, poskytlo umelkyni silný kultúrny základ. Ka Te Blažová študovala v rokoch 1960–1964 grafiku na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave, po ktorej rok pôsobila ako prvá interná grafička v Československej televízii v Košiciach. Kľúčovým pre ňu bolo štúdium na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU) v Bratislave (1965–1971). Po prípravke u prof. Dezidera Millyho prešla na oddelenie voľnej maľby a gobelínu k prof. Petrovi Matejkovi. Odbor viedol Blažovú k experimentom; jej prvá školská tapiséria Kvet bola vytkaná zo silónových pančúch. Jej diplomovú prácu tvorila okrem maľby portrétov a 100. výročia Parížskej komúny, aj prvá veľkoplošná ručne viazaná tapiséria Úsvit / Rozhovor v záhrade (Slovenská národná galéria), realizovaná v Moravskej gobelínovej manufaktúre vo Valašskom Meziříčí (MGM). Za diplomovú prácu získala autorka Cenu VŠVU (1971). Pre jej inšpiráciu boli kľúčové študijné zájazdy po Francúzsku, Taliansku, ZSSR, ako aj výstava legendárneho umelca tapisérie Jeana Lurçata na Bratislavskom hrade v roku 1971.

Po ukončení štúdia sa Ka Te Blažová presťahovala do Košíc. Popri pedagogickom pôsobení na Strednej škole umeleckého priemyslu a Univerzite P. J. Šafárika v Košiciach (1971–1978) sa od roku 1979 venovala realizácií diel do architektúry v technike sklomozaiky, vitráže, tkanej tapisérie a Art Protis. V 70. a 80. rokoch pracovala práve v technike netkaného textilu Art Protis, česko-slovenského patentu, ktorý spájal maliarske a grafické prvky s plasticitou. Do tejto techniky vniesla príznačnú sýtu farebnosť, energické kompozície kombinujúce vegetatívne a geometrické tvary a voľné abstraktné námety.

Zásadným prelomom v jej kariére bola výhra v celoštátnej súťaži na oponu pre Štátne divadlo v Košiciach (1990). Ručne tkaná opona Fénix (1993–1994), realizovaná v MGM, ju vrátila k monumentálnej tapisérii. V rokoch 1994–1996 vytvorila v nadväznosti na túto skúsenosť rozsiahly cyklus jedenástich veľkorozmerných tapisérií a gobelínov so starogréckym názvom Moira (Osud / Údel). Východiskom cyklu bola malá kresba figúry, ktorá zachytávala „postavu ženy definovanej trojuholníkom Triády Božského loga v póze rodičky v momente, keď je otvorená novému životu”. Najzraniteľnejšia a najsilnejšia zároveň. Autorka prirovnáva kresbu ženy v znaku trojuholníka a v silnej energetickej vertikále, k symbolu Matky – Zeme – Kráľovstva: „Človek je súčasťou prírody, vesmírneho prachu a energie... Na tento svet prichádzame cez ženu.”

V cykle Moira sa odráža ľudský život, jeho zraniteľnosť, sila a filozofický odkaz troch starovekých bohýň a sestier (prvá Moira pradie vlákno života, druhá určuje jeho dĺžku a tretia ho odstriháva). Autorka pracuje s princípmi fragmentácie, delenia a opätovného skladania. Obrazy zhusťuje a zapĺňa, niekedy vo voľnom zoskupení námetov, inokedy až v chirurgicky presne premyslených kompozíciách. V úvodnom diele Túžba (1994) pretrháva pevne ohraničený priestor, bordúru gobelínu, prúd energie – túžba za poznaním. Kontempláciu a istý druh prázdna prináša naopak záverečné dielo súboru Grand jeté (1996), názov prebratý z baletnej terminológie, zobrazujúci energický skok do prázdna.

Práca na technických kartónoch pre viazané tapisérie mala výrazný vlpyv aj na Blažovej vizuálny jazyk: „Pri prvej viazanej Moire som často do noci kreslila do štvorčekovej siete 3 mm x 300 okienok znaky farebných vĺn... Kartón ma prinútil sústrediť sa na každý centimeter veľkoplošnej tapisérie.” Do svojej maliarskej a textilnej tvorby tak priniesla zásadnú inováciu, ktorá si udržala kontinuitu a relevantnosť až do súčasnosti. Sama k tomu poznamenáva: „Postupom času som si uvedomila pre mňa dôležitý znak v holotrópnej sieti. Tento koncept používam dodnes.”

Koncom 90. rokov sa Ka Te Blažová vrátila k maľbe, pričom postupne prešla od oleja k akrylu. Vo voľnej tvorbe nadväzuje na umelecké avantgardy (fauvizmus, expresionizmus, surrealizmus), pričom postmoderným spôsobom dokazuje, že abstrakcia môže byť emotívna, bytostne prenikavá až transcendentálna. Jej témy ostávajú zakotvené v archetypálnych odkazoch antickej mytológie. Využíva symboly ako vajce a kruh (zrod života), labyrint a špirála (životná cesta), či diamant, ktorý vníma ako mimoriadne významný symbol odolnosti ľudskej duše   a duchovného rozvoja. Silnou inšpiráciou sú diela „prekliatych francúzskych básnikov“ a poézia amerických beatnikov. Napokon, vplyv Maldororových spevov Comte de Lautréamonta inšpiroval už dávno predtým jej cyklus olejomalieb na papieri L' Amour fou (1970).

Život a tvorba v rodine troch vyhranených autorov (Katarína, František, Marko) v jednom ateliéri bol podľa slov autorky: „(...) síce náročný, no zároveň aj podnetný a zaujímavý.” Umelecká tvorba ženských autoriek v rodinnom prostredí je často spojená s problémom nachádzania si fyzického času pre seba. Autorka ďalej pripomína: „V existenčných a rodinných prestávkach tvorby v ateliéri som zachytávala svoje myslenie v kresbách, z ktorých som vždy po istom čase vytvorila malú sériu obrazov v ateliéri.”

Aktívna umelecká tvorba Ka Te Blažovej predstavuje proces, v ktorom sa osobná skúsenosť premieňa na vizuálne poznanie. V maľbe i textilných formách skúma hranice medzi vnútorným prežívaním a obrazovou artikuláciou, pričom farba sa stáva médiom introspekcie aj komunikácie. Reflexia tvorby zosnulého syna, zachytená v monografii Marko Blažo / Život v linke (2023), prehlbuje pojem transformácie ako kontinuálneho a transcendentného pohybu medzi životom, stratou a umeleckou syntézou.

Výstavný projekt Transformácia predstavuje retrospektívny pohľad najmä na textilnú tvorbu autorky. Popri jedenástich monumentálnych dielach z cyklu Moira ponúka aj výber maliarskych diel, kresieb, textilných návrhov a ilustračnej tvorby. Ka Te Blažová mení straty a sklamania života na výtvarnú výpoveď, v ktorej farba a hra nočnej oblohy vstupuje do diskurzu s tými, ktorí odišli do inej dimenzie a zároveň potvrdzuje aktuálnosť transformácie ako jej kľúčového umeleckého i životného motívu. V roku 2026 plánuje rozsiahlu retrospektívnu výstavu maľby vo Východoslovenskej galérii v Košiciach.

Lívia Rášová