Alternatívy deštrukcie

Organizátor: Liptovská galéria P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského samosprávneho kraja

Názov výstavy: Alternatívy deštrukcie

Miesto: Veľká výstavná sieň LGPMB

Otvorenie výstavy: 1.10.2019

Trvanie výstavy: od 2.10. - 16.11.2019

Kurátor výstavy: Richard Gregor

Vystavujúci umelci: Ivana Sláviková, Lukáš Houdek, Emese Benczúr, Karolina Kubik, Anna Jochymek

 

 

Trienále Prostor Zlín 2019 bolo v poradí už siedme pokračovanie tradičného výstavného formátu Krajskej galérie výtvarného umenia v Zlíne a bolo vo vzťahu k predchádzajúcim ročníkom atypické. V repríze ho ako krátkodobú výstavu predstavujeme v Liptovskej galérii Petra Michala Bohúňa.

Zvolená téma - vybrané možnosti deštrukcie - naznačuje principiálne spochybnenie, ktoré sa viaže nielen k pamäťovej funkcii sochárstva ako takého, ale taktiež k zaužívanému spôsobu inštalácie a aj k prístupu väčšiny umelcov. Doteraz sa jednalo o otázky umenia vo verejnom priestore a je zaujímavé spätne sledovať vývoj trienále od roku 1991 - od jeho miestami čisto formálnych intervencií v uliciach ku kontextuálnym súvislostiam plynúcich z génia loci Zlína a podobne. V siedmom ročníku, ktorý sa mimoriadne presúva do interiéru galérie, sa ústrednou témou stalo politické a „umelecké“ ničenie umenia, alternatívou bolo taktiež konceptuálne nevzniknutie verejného sochárskeho diela či objektu, prípadne jeho ponechanie svojmu osudu. Rovina deštrukcie nám slúži ako určitý bod nula - radikálne vysporiadanie sa s pamäťou zvyčajne vnímame ako agresívny akt extrémnej sily, alebo ak chceme, vyššej moci a to je pohľad, s ktorým si v dnešnej dobe už nevystačíme. V širšom zmysle sa teda dá povedať, že výstavou reagujeme na vývoj vzťahu umenia a spoločnosti, ktorý dnes prebieha viac v rovine dialógu, ktorý má skôr charakter politickej činnosti, ako v úrovni estetickej alebo symbolickej. Jeho pamäťová substancia sa preto presunula z konsenzu, ktorý kedysi predchádzal vzniku verejného sochárskeho diela do aktivizmu, ktorý pracuje s časovým ohraničením, ale je (aj vďaka svojej detailnosti) adresnejší.

Kurátorské zadanie uvádzalo štyri základné typy deštrukcie, o ktoré sa umelci mohli iniciačne oprieť. Prvý typ je ideologické ničenie sôch v dobách socializmu, druhý zas nezachovanie diela z dôvodu jeho neupotrebiteľnosti kde umelec nepredpokladal žiadny (zbierkový, alebo trhový) záujem o tento typ umenia. Treťou alternatívou je podržanie diela v stave konceptu, t.j. jeho nevznik v materiálnom zmysle slova a štvrtou možnosťou je zánik diela po roku 1989 z dôvodu komerčných záujmov, ignorácie alebo pomsty v rámci všetkého, čo vzniklo v dobách totality. (Ako neobsadený zostal typ zničenia prírodným živlom.) Zámerne sme oslovili zo štyroch štátov Strednej Európy vždy len jedného umelca (alebo dvojicu),aby sme mali viac priestoru pre diskusie, prednášky a predovšetkým pre produkciu nových umeleckých diel. Autorky a autor reagovali na špecifickú situáciu vo svojom prostredí a to z politického, ale aj historického hľadiska - dalo by sa povedať, že v jednotlivých dielach sa dajú nájsť odkazy na rôzne formy deštrukcie, nejedná sa striktne o príklady v zmysle kategórií, ktoré stáli ako výzva na začiatku. Emese Benczúr (H) vo svojom textovom vyjadrení zastrešila celú výstavu, jej gesto je politické aj nostalgické zároveň, hovorí nielen o aktuálnej cenzúre, ale aj o krátkodobej pamäti, ktorá je pre Strednú Európu typická. Aj participácia poľskej dvojice Karoliny Kubik a Anny Jochymek sa viaže k politickej rovine projektu, k otázkam aktuálneho vzťahu spoločnosti k socialistickým pomníkom. Do príbehu odstránenia jedného z pamätníkov 2. svetovej vojny vniesli performatívnym spôsobom nečakaný obsah poukazujúci na niektoré z problémov sexuálnych minorít - ukázalo sa, ako blízko k sebe majú paradox a kontroverzia. Lukáš Houdek (CZ) vytvoril komplexný intermediálny dokument, ktorého podstatou je sledovanie pamäťovej stopy do relatívne vzdialenej minulosti, kde archeológia funguje v reálnom čase zároveň ako kreácia až do tej miery, že nie je jasné, ktorá časť diela je a ktorá nie je fikciou. Slovenská autorka Ivana Sláviková sa priklonila k historickej stope sochárskeho zadania. Pripomína dôležitosť nedocenenej sochárky Aliny Ferdinandy (1926-1974), ktorej zásluhou sa na Slovensku etablovalo komorné sochárstvo. Kópie predtým nikdy neexistujúcich bronzových odliatkov odkazujú na hodnotu aj nehodnotu a sú mimoriadne prepracovanou formou pocty.

Otázkou, ktorá sprevádza každý akt sochárskej deštrukcie je možný návrat, ktorého pripomienkou alebo priamo predmetom môže byť dokumentácia, ktorú poznáme z aktuálnych iniciatív, mapujúcich diela vo verejnom priestore. Spoločným menovateľom výstavy Alternatívy deštrukcie môže byť aj princíp návratu - pripomienka niečoho, čo by sa nemalo stratiť, rovnako však návratu cez už spomínanú krátkodobú pamäť, čo môže byť v určitom ohľade ešte dôležitejšie.

Richard Gregor

 

Pozvánka:

Plagát: