Po vyhorení mohol Važec vďaka Hálovi vyzerať inak

Bolo to 17. júla 1931, počas šiestich hodín vyhorela jedna z najkrajších aj najväčších podtatranských dedín, mocná inšpirátorka umeleckého diela maliara Jana Hálu. Miloval ju s celou vrúcnosťou svojho srdca a neopustil ju, ani keď sa zdalo, že Važec po katastrofe stratí príťažlivosť pre jeho tvorbu. Veľa priateľov volalo Hálu bývať do Bratislavy alebo do Prahy, ale on zotrval. „Drevený Važec vyhorel, ale jeho ľud zostal a ten ja neopustím. Nezabudol som, keď ma v prvých rokoch môjho života vo Važci bieda tlačila, nedali mi Važťania zhynúť – aj z toho mála, čo mali, mi z úprimného srdca poskytli – teraz je na mne, aby som im podal pomocnú ruku v ich nešťastí“, písal priateľovi.

Podnikol rozsiahlu akciu – písal do rôznych časopisov slovenských aj českých, vlastným nákladom vydal peknú ilustrovanú publikáciu Pamiatke starého Važca, ktorú rozposlal po celej republike. Zišlo sa vtedy 10 mil. Kčs, okrem hmotnej pomoci rôznych fabrík, ako šatstva, bielizne, riadu aj potravín. V roku 1931 v dobe hospodárskej krízy boli to veľké peniaze a Važťania si mohli postaviť bez dlžôb krásne nové obydlia.

Maliar Hála s jeho bratom, architektom, urobili niekoľko návrhov na rôzne typy domčekov – materiál mal byť impregnované drevo kombinované s tehlou – na spôsob horských stavieb. Hála išiel do Bratislavy ku slávnemu architektovi Ing. Dušanovi Jurkovičovi a rozprával mu, ako by si on predstavoval nový Važec. Ing. Jurkovič bol touto myšlienkou nadšený, aj návrhy sa mu páčili a sám ich chcel zdokonaliť.

Hála sa vrátil spokojný domov, ľudia ho vítali s radosťou, keď im všetko rozpovedal, lebo vedeli, že to s nimi myslí úprimne. Dreva mali na lúkach dosť, ku tomu milodar – len ich tak ruky svrbeli, ako sa tešili na túto prácu. Ale čo sa stalo!

Jedného dňa stavebné družstvo zvolalo verejnú schôdzu, na ktorej prehovoril vedúci inžinier stavby. Hovoril dlho, uisťoval ich, že jedine s družstvom dobre obídu, aby si nič nedali nahovoriť Hálom – a nakoniec korunoval svoju „priateľskú“ reč slovami: „Hála chce, aby ste stavali drevenice, lebo sa bojí, že by nemal čo maľovať!“

To Hálu veľmi ranilo aj urazilo. Vzdal sa všetkého úsilia, poďakoval sa Ing. Jurkovičovi, ktorý ťažko pochopil, ako ďaleko môže siahať ľudská zloba. A najmä, keď bol Hála predvolaný k bývalému zemskému prezidentovi Országovi pre poburovanie ľudu a mal byť preto zatvorený, odvrátil sa zatrpknutý od celej výstavby. A stavalo sa „bez ladu a skladu“, bez citu, bez lásky a rešpektu k podtatranskej dedine, aj jej krásnemu kraju.

 

Text: Rina Hálová, manželka maliara Jana Hálu, z archívu LGPMB

Foto: archív LGPMB

 

manželia Rina Hálová (1902-1987) a Jan Hála (1890-1959), Važec

 

lgpmb-pr@vuczilina.sk
Marketing a PR Liptovskej galérie Petra Michala Bohúňa.
Komentáře